KTO ROZHODOL O OBSAHU BIBLIE?

Otázka kanonizácie

Ako sa rozhodlo, ktoré knihy budú súčasťou Biblie? Táto otázka sa nazýva kanonizácia.

Čo znamená slovo „kánon“?

Slovo „kánon“ pochádza od slova „trstina“, ktorá sa používala ako meradlo. Preto kánon znamená aj norma alebo pravidlo. V 3. storočí cirkevný otec Origenes používal slovo kánon na označenie pravidla viery, podľa ktorého sa hodnotí. Neskôr to znamenalo zoznam alebo register kníh. V súvislosti s Bibliou znamená kánon oficiálny zoznam kníh.

Kto vytvoril kánon?

Dôležité je pochopiť, že cirkev kánon nevytvorila, ani nerozhodla, ktoré knihy sú Božie Slovo. Cirkev iba rozoznala alebo objavila, ktoré knihy boli od začiatku inšpirované Bohom.

Vysvetlenie inými slovami:

Kniha nie je Slovom Božím preto, že ju prijal Boží ľud. Naopak, Boží ľud ju prijal, pretože je Slovom Božím. Božskú autoritu knihe dáva Boh sám, nie ľudia. Ľudia len rozoznajú túto autoritu.

Podmienky pre zaradenie do kánonu

V Biblii a dejinách cirkvi nájdeme minimálne 5 princípov, podľa ktorých sa rozpoznávajú pravé, Bohom inšpirované knihy:

1. Napísal knihu Boží prorok?

Ak ju napísal Boží hovorca, je to Božie slovo.

2. Bol pisateľ potvrdený Božím zázrakom?

Zázraky oddeľovali pravých prorokov od falošných. Mojžiš dostal zázračné schopnosti (2M 4:1-9), Eliáš zvíťazil nad Baalovými prorokmi (1 Kr 18), Ježiš potvrdzoval svoju službu mocnými skutkami (Sk 2:22). Zázraky sú znamením pravosti Božieho slova.

3. Priniesla kniha pravdu o Bohu?

Boh nemôže klamať (Žd 6:18), preto žiadna kniha so lžou nemôže byť Božím slovom. Cirkevní otcovia hovorili: „Ak je pochybnosť, vyraď ju.“ Tým zabezpečili kvalitu kánonických kníh.

4. Prichádza s mocou Božou?

Slovo Božie je živé a mocné (Žd 4:12), schopné meniť život (2 Tim 3:17) a evanjelizovať (1 Pt 1:23). Ak kniha nemá túto silu, Boh za ňou nestojí.

5. Bola prijatá Božím ľudom?

Pavel hovorí, že ľudia prijali kázanie ako Božie slovo, nie len ľudské (1 Tes 2:13). Pôvodné prijatie veriacimi v čase napísania knihy potvrdilo jej autoritu. Peter napríklad uznal Pavlove listy za Písmo (2 Pt 3:16).

Kresťanský kánon

Podmienky pre zaradenie do novozmluvného kánonu

Základným predpokladom zaradenia knihy do novozmluvného kánonu bola božská inšpirácia, pričom hlavné slovo mali apoštoli.

V novozmluvnej terminológii bol zbor, ktorému Kristus zasľúbil uvedenie do všetkej pravdy (Jn 16:1-3) pomocou Ducha Svätého, vybudovaný na základe apoštolov a prorokov (Ef 2:20).

Zboru v Jeruzaleme bolo nariadené pokračovať v učení apoštolov (Sk 2:42).

Výraz apoštolský, používaný ako podmienka zaradenia do kánonu, nemusí nevyhnutne znamenať apoštolské autorstvo alebo text zhotovený priamo pod vedením apoštolov.

Apoštolská autorita, ktorá vystupuje do popredia v Novej zmluve, nikdy nestojí samostatne, bez Božej autority.

V epištolách sa neustále objavuje uznanie jedinej absolútnej autority – autorita samotného Boha.

Čokoľvek apoštoli hovoria s autoritou, je vždy uplatňovaním Božej autority.

Keď napríklad Pavel obracia svoju apoštolskú autoritu, zakladá svoje tvrdenia výhradne a priamo na svojom poverení od Pána (Gal 1-2).

Keď si nárokuje právo riadiť zborový život, požaduje pre svoje slovo Pánovu autoritu, aj keď nemôže byť doložené žiadne priame slovo Pána (1 Kor 14:37; 1 Kor 7:10).

Novozmluvné kanonické knihy

Dôvody pre ich zozbieranie

1. Boli prorocké

Prvotný dôvod na zbieranie a uchovávanie inšpirovaných kníh bol, že boli prorocké. Ak knihu napísal apoštol alebo Boží prorok, bola hodnotná a mala byť zachovaná. Toto vidíme napríklad zo zbierania a obehu Pavlových epištol (2 Pt 3:15; Kol 4:16).

2. Potreby ranej cirkvi

Zbory potrebovali jasné usmernenie, ktoré knihy čítať a používať v náročnom a nepriateľskom prostredí. Potrebovali istotu, ktoré knihy slúžia ako autorita.

3. Rozmach heretikov

Už v roku 140 n. l. heretik Markion vytvoril svoj neúplný kánon a začal ho šíriť. Cirkev musela reagovať zozbieraním všetkých kníh Novej zmluvy.

4. Výskyt falošných rukopisov

Mnohé zbory používali na bohoslužbách nepravé knihy, čo vyžadovalo rozhodnutie o oficiálnom kánone.

5. Misia a šírenie evanjelia

Kresťanstvo sa rýchlo rozširovalo, a preto bolo treba prekladať Bibliu do rôznych jazykov (napr. sýrčina, latinčina). Bez jasného kánonu nebolo možné správne vybrať, čo prekladať.

6. Prenasledovanie

Diokleciánov edikt z roku 303 n. l. chcel zničiť posvätné knihy kresťanov. Kresťania potrebovali vedieť, ktoré knihy sú naozaj posvätné – za ktoré stojí zomrieť.

Prijatie kánonu

Atanázius Alexandrijský (367 n. l.)

Ako prvý uviedol zoznam novozmluvných kníh, ktorý presne zodpovedá dnešnej Novej zmluve. Tento zoznam zverejnil vo sviatočnom liste zborom. Napísal:

„Nie je nezáživné hovoriť o knihách Novej zmluvy. Sú nimi štyri evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ďalej Skutky apoštolov a sedem listov (nazývané všeobecné): jeden od Jakuba, dva od Petra, tri od Jána a jeden od Júdu. Nasleduje štrnásť Pavlových listov v tomto poradí: Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Tesaloničanom, Židom, dva Timotejovi, Títovi a Filemonovi. A okrem toho aj Zjavenie Jána.“

Hieronymus a Augustín

Krátko po Atanáziovi nasledovali jeho príklad a ich novozmluvný kánon obsahoval taktiež 27 kníh.

Polykarp a jeho súčasníci

Polykarp (115 n. l.), Klement Alexandrijský (okolo r. 200 n. l.) a ďalší raní cirkevní otcovia citovali Starú i Novú zmluvu slovami: „ako sa hovorí v Písmach“.

Justín Martýr (100–165 n. l.)

Vo svojej Prvej apológii (1.67) o eucharistii píše:

„V deň zvaný nedeľa sa všetci, čo žijú v meste alebo na vidieku, stretávajú na jednom mieste a čítajú spomienky apoštolov alebo písma prorokov, tak dlho, ako to čas dovoľuje. Po čítaní vedúci prednesie napomenutie a pozvanie k napodobovaniu týchto dobrých vecí.“

V Dialógu s Tryfónom používa formulu „Je napísané“ pri citovaní evanjelií, čo potvrdzuje inšpirovanosť Písma.

Irenej (180 n. l.)

Učil sa pri nohách Polykarpa, učeníka Jána. Ako biskup v Gálii potvrdil kanonickosť štyroch evanjelií, Skutkov, Pavlových listov a Zjavenia. Už v roku 180 n. l. boli štyri evanjeliá považované za nemennú pravdu, rovnako prirodzené ako štyri svetové strany.

Ignatius (50–115 n. l.)

Písal: „Nepokladal som sa za hodného, aby som vám ja – odsúdený – rozkazoval ako apoštol.“

Cirkevné koncily

Synoda v Hippo (393 n. l.) vymenovala dvadsaťsedem kníh Novej zmluvy a zaznamenala ich predchádzajúce prijatie do kánonu. Rozhodnutie potvrdila o štyri roky neskôr tretia synoda v Carthage. Odvtedy rímskokatolícka cirkev, protestanti aj cirkev východného obradu nepochybovali o kánone s 27 knihami.

Nový zákon a Novozmluvné apokryfy

Nový zákon

Novozmluvné apokryfy

Prečo boli odmietnuté

• Žiadna z nich nedosiahla viac než len dočasné a miestne uznanie.
• Žiadna z nich nezískala polokanonické postavenie.
• Žiadny významný kánon ani cirkevný koncil ich nezaradil medzi inšpirované knihy Novej zmluvy.
• Čiastočné prijatie týchto kníh bolo často kvôli ich odvolávaniu sa na kanonické knihy (napr. List Laodicejským na Kol 4:16) a údajného apoštolského autorstva (napr. Skutky Pavla).
• Aj po objasnení týchto faktov zostali pochybnosti o ich kanonickosti.

Toto je len čiastočný zoznam falošných a odmietnutých kníh.