KTO ROZHODOL O OBSAHU BIBLIE?

Otázka, ako sa rozhodlo o tom, ktoré knihy sa stanú súčasťou Biblie, je otázkou kanonizácie. Premýšľajúci človek by rád vedel, prečo niektoré knihy prijali do kánonu a iné odmietli.

Význam slova kánon:

Slovo kánon pochádza zo slovného koreňa slova trstina. Trstina sa používala ako meter pri meraní, a preto taktiež niesla význam "norma". V treťom storočí cirkevný otec Origenes použil slovo kánon na pomenovanie toho, čo dnes voláme pravidlo viery,  norma, podľa ktorej máme merať a hodnotiť. Neskôr tento termín niesol význam "zoznam" alebo register". V súvislosti s Písmom slovo kánon znamená oficiálne prijatý zoznam kníh.

Je dôležité si všimnúť, že cirkev nevytvorila kánon; nerozhodla, ktoré knihy sa budú označovať ako Písmo, inšpirované Slovo Božie. Cirkev rozoznala alebo objavila, ktoré knihy boli od začiatku inšpirované.

Povedané inými slovami:

Kniha nie je Slovom Božím preto, že ju prijal Boží ľud. Platí, že kniha, bola prijatá Božím ľudom, pretože je Slovom Božím. To znamená, že božskú autoritu dáva knihe Boh, nie Boží ľud. Ten len rozozná božskú autoritu, ktorú jej Boh dáva.

Podmienky pre zaradenie do kánonu

V Biblií a dejinách cirkvi nachádzame najmenej päť princípov, ktoré určujú rozpoznanie pravých, Bohom inšpirovaných kníh.  


1. Napísal knihu Boží prorok? Ak bola napísaná Božím hovorcom, potom je Božím slovom.

2. Bol pisateľ' potvrdený Božím činom? Zázraky často oddeľovali pravých prorokov od falošných. Mojžišovi boli dané zázračné sily, aby dokázal, že ho povolal Boh. (2 M 4,1-9) Eliáš nadprirodzeným zásahom vyhral nad Baalovými falošnými prorokmi. (1 Kr 18) O Ježišovi je napísané: ktorému Boh vydal pred vami svedectvo mocnými skutkami, zázrakmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh činil skrze Neho medzi vami. (Sk 2,22) Zázrak je Boží čin, ktorý potvrdzuje Božie slovo, ktoré dal Boh svojim ľudom. Je to znamenie, ktoré má dokázať ich kázanie, zázrak, ktorý má potvrdiť ich správu.

3. Priniesla správa pravdu o Bohu? Boh si nemôže protirečiť (2 Kor 1 ,17-18), ani nemôže vysloviť lož. (Žd 6,18) Preto žiadna kniha so lživými výrokmi nemôže byť Božím slovom." Z takýchto dôvodov zastávali cirkevní otcovia názor:  Ak je pochybnosť, vyraď' ju. Táto zásada pozdvihla úroveň pravosti rozhodnutia cirkvi o kanonických knihách.  

4. Prichádza s mocou Božou? "Otcovia verili, že Slovo Božie je, živé a mocné (Žd 4,12), a preto by mohlo mať premieňajúcu silu a byť užitočné na poučenie (2 Tim 3, 17) a evanjelizáciu. (1 Pt 1, 23) Ak posolstvo knihy nedosiahlo ciel', ktorý si stanovila, ak nemalo silu zmeniť život, potom Boh očividne nestál za touto správou. Prítomnosť Božej premieňajúcej sily bola silným znamením, že daná kniha je overená jeho pečiatkou.

5. Bola prijatá Božím ľudom? Pavel povedal Tesaloničanom: Preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že ste prijali naše kázanie o Bohu, prijali ste ho nie ako ľudské slovo - čim naozaj je! Ale ako Slovo Božie, ktoré pôsobí aj vo vás veriacich. (1 Tes 2,13) Napriek akýmkoľvek dodatočným diskusiám o umiestnení knihy v kánone, ľudia, ktorí mohli najlepšie posúdiť jej prorocké postavenie, osobne poznali autora knihy. Preto napriek všetkým neskorším diskusiám o umiestnení niektorých kníh v kánone je rozhodujúce pôvodné prijatie veriacich, žijúcich v dobe napísania knihy. Keď' bola kniha prijatá, čítaná a Boží ľud ju používal, bola prijatá za kanonickú. Tento postup nájdeme aj v samotnej Biblii. Peter napríklad potvrdzuje Pavlove listy ako Písmo zhodné so starozmluvným Písmom. (2 Pt 3,16)

Kresťanský kánon

Podmienky pre zaradenie do novozmluvného kánonu:


Základným predpokladom zaradenia knihy do novozmluvného kánonu bola božská inšpirácia, pričom hlavné slovo mali apoštoli.

V novozmluvnej terminológii, bol zbor, ktorému Kristus zasľúbil uvedenie do všetkej pravdy (Jn 16,1-3) pomocou Ducha Svätého, vybudovaný na základe apoštolov a prorokov (Ef 2, 20) Zboru v Jeruzaleme bolo nariadené pokračovať v učení apoštolov. (Sk 2,42)

Výraz, apoštolský, používaný ako podmienka zaradenia do kánonu, nemusí nevyhnutne znamenať, apoštolské autorstvo alebo, text zhotovený pod vedením apoštolov.

Apoštolská autorita, ktorá vystupuje, do popredia v Novej zmluve, nikdy nestojí samostatne, bez Božej autority. V epištolách sa neustále objavuje uznanie jedinej absolútnej autority, a to autority samotného Boha. Čokoľvek apoštoli hovoria s autoritou, je vždy uplatňovaním Božej autority. Keď napríklad Pavel obraňuje svoju apoštolskú autoritu, zakladá svoje tvrdenia výhradne a priamo na svojom poverení od Pána (Gal 1-2). Keď si nárokuje na právo riadiť zborový život, požaduje pre svoje slovo Pánovu autoritu, aj keď nemôže byť doložené žiadne priame slovo Pána (1 Kor 14, 37; 1 Kor 7, 10).

Novozmluvné kanonické knihy

Dôvody pre ich zozbieranie:  

1. Boli prorocké: Prvotný dôvod na zbieranie a zachovávanie inšpirovaných kníh bol, že boli prorocké. V praxi to fungovalo nasledovne: ak knihu napísal apoštol alebo prorok Boží, musela byť hodnotná, a ak bola hodnotná, mala byť zachovaná. Toto dôvodenie je zrejmé v dobe apoštolov napríklad zo zbierania a obehu Pavlových epištol (2 Pt 3, 15; Kol 4, 16).
2. Potreby ranej cirkvi: Zbory potrebovali vedieť, ktoré knihy by sa mali čítať a použiť v rôznych      situáciách vo všeobecne nepriateľskom sociálnom a náboženskom prostredí. Museli čeliť mnohým problémom a potrebovali ubezpečenie, ktoré knihy by im mali slúžiť ako autorita.
3. Rozmach heretikov: Už v roku 140 n. 1. vytvoril heretik Markion svoj neúplný kánon a začal ho rozširovať. Cirkev potrebovala čeliť jeho vplyvu zozbieraním všetkých kníh Písma Novej zmluvy.
4. Výskyt falošných rukopisov: Mnohé východné zbory používali na bohoslužbách knihy, ktoré boli nepravé. Táto situácia vyžadovala rozhodnutie o kánone.

5. Misia: Kresťanstvo sa rýchlo rozšírilo do iných krajín, a vznikla potreba preložiť Biblie do rôznych jazykov. Už v polovici druhého storočia Bibliu preložili do sýrčiny a latinčiny. No pretože misionári nemohli preložiť Bibliu, ktorá neexistovala, otázka, ktoré knihy naozaj patria do autoritatívneho kresťanského kánonu, vzbudzovala čoraz viac pozornosti.
6. Prenasledovanie:  Dioklecián chcel svojím ediktom (303 n. 1.) zničiť posvätné knihy kresťanov. Kto by zomrel za knihu, ktorá síce bola náboženská, ale nie posvätná? Kresťania potrebovali vedieť, ktoré knihy boli naozaj posvätné.

Prijatie kánonu

1. Atanázius Alexandrijský: Atanázius (367 n. I.) ako prvý podáva zoznam novozmluvných kníh, ktorý sa presne zhoduje s našou Novou zmluvou. Tento zoznam poskytol v sviatočnom liste zborom. Napísal: Nie je nezáživné hovoriť o knihách Novej zmluvy. Sú nimi štyri evanjeliá, podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ďalej Skutky apoštolov a sedem listov (nazývané všeobecné), menovite jeden od Jakuba, dva od Petra; tri od Jána, a po nich jeden od Júdu. Nasleduje štrnásť Pavlových listov, napísaných v tomto poradí: prvý je Rimanom, potom dva Korinťanom, po nich Galaťanom, ďalej Efezanom, potom Filipanom, potom Kolosanom, po nich dva Tesaloničanom, a Židom, dva Timotejovi, jeden Títovi, a nakoniec Filemonovi. A okrem toho aj Zjavenie Jána.

2. Hieronymus a Augustín: Krátko po tom, čo Atanázius zverejnil svoj zoznam, nasledovali jeho príklad Hieronymus a Augustín. Ich novozmluvný kánon taktiež obsahoval dvadsaťsedem kníh.  

3. Polykarp a jeho súčasníci: Polykarp (115 n. l.), Klement Alexandrijský (okolo r. 200 n. 1.) a ďalší raní cirkevní otcovia citujú Starú a Novú zmluvu použitím frázy: "ako sa hovorí v písmach".

4. Justín Martýr: Justín Martýr (1 00-165 n. 1.) píše vo svojej Prvej apológii 1.67 o eucharistii:

,, A v deň zvaný nedeľa sa všetci, čo žijú v meste alebo na vidieku, stretávajú na jednom mieste a čítajú spomienky apoštolov alebo písma prorokov tak dlho, ako to čas dovoľuje. Keď sa skončí čítanie, vedúci prednesie napomenutie a pozvanie k napodobovaniu týchto dobrých vecí."
Vo svojom Dialógu s Tryfónom pridáva formulu "Je napísané", keď cituje z evanjelií. On aj Tryfón museli vedieť, na čo sa ,,Je napísané" vzťahuje a že táto veta vyhlasuje Písmo za inšpirované.

5. Ireneus (180 n. 1.): "Ireneus vyrastal v Malej Ázii pri nohách Polykarpa, Jánovho učeníka. V roku 180 n. I. sa stal lyonským biskupom v Gálii. Jeho spisy uznávajú kanonickosť štyroch evanjelií, Skutkov, Rimanom, 1 a 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 a 2 Tes, 1 a 2 Tim, Tít, 1Pt, 1Jn a Zjavenia. Z jeho rozpravy proti herézam je zrejmé, že už v roku 180 n. I. boli štyri evanjeliá natoľko platné a uznávané, že sa chápali ako nemenná pravda a boli nemenné a prirodzené ako štyri svetové strany."

6. Ignatius: (50-115 n. 1.) napísal: ,,Nepokladal som sa za hodného, aby som vám ja - odsúdený - rozkazoval ako apoštol ."

7. Cirkevné koncily: ,,Keď cirkevný koncil - synoda v Hippo v r. 393 n. I. - konečne vymenoval dvadsaťsedem kníh Novej zmluvy, nepripísal im žiadnu moc, ktorú by už skôr neboli mali, iba jednoducho zaznamenal ich predošlé prijatie do kánonu". (Rozhodnutie synody v Hippo bolo potvrdené o štyri roky Neskôr na tretej synode v Carthage.)
Od toho času rímskokatolícka cirkev, protestanti ani cirkev východného obradu nepochybovali o kánone, ktorý obsahoval dvadsaťsedem kníh.

Rozdelenie kánonu

Knihy novozmluvného kánonu boli rozdelené nasledovne:

rozdelenie kánonu, Biblia, nový zákon, cirkevní otcovia, Ježis, kresťania, rímskokatolícka cirkev

Novozmluvné apokryfy

Zoznam apokryfov

Barnabášova epištola (70-79 n. I.)

Prvý Klemensov list Korintským (okolo r. 96 n. I.)

Druhý Klemensov list Korintským (okolo r. 120-140 n. 1.)

Hermasov pastier (okolo r. 1 1 5-140 n. I.)

Učenie dvanástich apoštolov (Didaché) (okolo 100-120 n. I.)

Petrova apokalypsa (okolo r. 150 n. I.)

Skutky Pavla a Tekla (170 n. I.)

List Laodicejským (štvrté storočie?)

Evanjelium podľa Židov (65-1 00 n. I.)

Polykarpov list Filipským (okolo r. 108 n. I.)

Sedem listov /gnatia z Antiochie (okolo r. 100 n. 1.)

Prečo boli odmietnuté

(1) Žiadna z nich nedosiahla viac než len dočasné a miestne uznanie.

(2) Žiadna z nich nedosiahla viac než polokanonické postavenie.

(3) Žiadny významný kánon ani cirkevný koncil ich nezaradil medzi inšpirované knihy Novej zmluvy.

(4) Čiastočné prijatie týchto kníh je dôsledkom ich odvolávania sa na kanonické knihy (napr. Laodicejským na Kol 4,16), a ich údajným apoštolským autorstvom (napr. Skutky Pavla). Aj po objasnení týchto faktov zostali malé pochybnosti o ich kanonickosti. Toto je len čiastočný zoznam falošných a odmietnutých kníh.