Teória synody v Jamnii

Mnoho vedcov sa domnieva, že synoda v Jamnii, v blízkosti mesta Jaffa, sa v roku 90 n. l. dohodla na knihách, ktoré majú a nemajú byť zahrnuté v židovskom kánone.

Problémom tejto teórie je, že na stretnutí v Jamnii nedošlo ani k jednej z týchto dohôd. Rabíni nestanovili pevný kánon, ale skôr nastolili otázku prítomnosti konkrétnych kníh v kánone.

Hlavným záverom tejto synody neboli knihy, ktoré rabíni odmietli pridať ku kánonu. Hlavnou otázkou bolo právo niektorých kníh ponechať si svoju pozíciu v kánone, a nie prijatie nových kníh.

Rabíni sa radili o knihách:

• Ester
• Príslovia
• Kazateľ
• Pieseň piesní
• Ezechiel

Je potrebné zdôrazniť, že pri nastolení otázok o týchto knihách sa neuvažovalo o ich vyradení z kánonu. Synoda v Jamnii sa nezaoberala prijatím nových kníh, ale skôr ich právom zotrvať v kánone.

Je diskutabilné, do akej miery možno hovoriť o synode v Jamnii. Vieme, že sa tam konal rozhovor rabínov, ale:

• nemáme dôkazy o oficiálnom alebo záväznom rozhodnutí
• je pravdepodobné, že rozhovory boli neoficiálne
• mali iba pomôcť upevniť židovskú tradíciu

Je pravdou, že žiadna ľudská autorita ani zhromaždenie rabínov nikdy nedali žiadnej knihe Starej zmluvy autoritu. Tieto knihy boli inšpirované Bohom a mali pečať autority už od svojho vzniku. Dlhodobým používaním v židovskej spoločnosti uznali ich autoritu a časom boli pridané k zbierke kanonických kníh.

Uznanie kánonu

Dôkazy jasne potvrdzujú, že židovský kánon mal dobré postavenie dávno pred prvým storočím n. l. Prorocké hlasy zamĺkli, takže knihy po skončení doby prorokov neboli prijaté medzi Písmo sväté.

Hlavný dôvod pre toto tvrdenie pochádza od Židov samotných, ktorí boli od štvrtého storočia presvedčení, že „Boží hlas prestal priamo prehovárať“. Inými slovami, prorocké hlasy zamĺkli. Znamenalo to nemožnosť nového Božieho slova. Bez prorokov neexistuje zjavenie v Písme.

Približne štyri storočia od napísania Starej zmluvy po udalosti Novej zmluvy:

• V 1. Makabejcov 14:41 čítame o Šimonovi, ktorý bol uznaný za vodcu a kňaza, kým nepovstane spravodlivý prorok, a ešte predtým hovorí o utrpení Izraela, aké nebolo od doby, keď sa mu prestali zjavovať proroci.
• Proroci upadli do spánku, vysvetľuje pisateľ 2. Baruchovej.
• Knihy napísané po skončení doby prorokov neboli prijaté medzi knihy Písma svätého.

Posledná napísaná kniha uznaná za kanonickú je Malachiáš (okolo 450–430 pred n. l.) a Kronická (nebola napísaná neskôr ako v r. 400 pred n. l.).

Tieto knihy sa nachádzajú spolu s ostatnými knihami židovského kánonu v gréckom preklade nazvanom Septuaginta (LXX), vytvorenom v rokoch 250–150 pred n. l.

Knihy židovskej Biblie, ktorých je dvadsaťštyri, sú rozdelené do troch skupín:

Nasleduje prehľad židovského kánonu podľa dnešných vydaní (The Holy Scriptures podľa mazorétskeho textu a Biblia Hebraica, Rudolph Kittel, Paul Kahle).

Napriek tomu, že kresťanská cirkev používa ten istý kánon, počet kníh sa odlišuje, pretože:

• rozdeľujeme Samuela, Kráľov, Kronické knihy a Ezdráša–Nehemiáša každú na dve knihy
• oddeľujeme knihy malých prorokov
• Židia ich spájajú do jednej knihy nazývanej „Dvanásti“

Cirkev zároveň zmenila poradie kníh prijatím triedenia podľa obsahu, namiesto pôvodného poradia.

Kristovo svedectvo o Starej zmluve

Lukáš 24:44 – Ježiš svojim učeníkom v hornej miestnosti povedal, že sa všetko musí naplniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch. Týmito slovami poukázal na tri časti, na ktoré bola rozdelená židovská Biblia – Zákon, Proroci a Spisy (tu nazvané Žalmy pravdepodobne z toho dôvodu, že Žalmy sú prvou a najdlhšou knihou tejto časti).

Ján 10:31–36; Lukáš 24:44 – Ježiš odmietal ústnu tradíciu farizejov (Marek 7; Matúš 15), ale súhlasil s ich chápaním kánonu. Neexistuje žiadny dôkaz rozhovoru Ježiša s farizejmi o kanonickosti niektorej zo starozmluvných kníh.

Lukáš 11:51 a Matúš 23:35 – Od krvi Ábelovej až po krv Zachariášovu. Týmito slovami Ježiš potvrdzuje rozsah starozmluvného kánonu.

Ábel je prvý martýr, ktorého spomína Písmo (1M 4,8), a Zachariáš je posledný menovaný martýr židovskej Starej zmluvy, ktorý bol ukameňovaný, keď prorokoval ľuďom na nádvorí domu Hospodinovho (2Krn 24,21). Genezis bola prvá kniha židovského kánonu a Kronická posledná.

Takže Ježiš vlastne povedal: od Genezis po Kronickú alebo podľa nášho poradia od Genezis po Malachiáša. Potvrdzoval teda božskú inšpiráciu a autoritu celého židovského kánonu.

Svedectvá mimobiblických autorov

Predhovor ku knihe Sirachovcova:
Azda najskoršia zmienka o trojdielnom rozdelení Starej zmluvy sa nachádza v predhovore ku knihe Sirachovcovej (okolo r. 130 pred n. l.). V predhovore, ktorý napísal autorov vnuk, sa píše: Zákon a proroci a iné knihy otcov, čo naznačuje trojdielne rozdelenie židovského kánonu.

Filón Alexandrijský:
Krátko po Kristovi (okolo r. 40 n. l.) dosvedčil Filón trojdielne rozdelenie, zmieňujúc sa o Zákone, Prorokoch (alebo Proroctvách) a tiež o chválospevoch a iných, ktoré podporujú a rozvíjajú poznanie a zbožnosť.

Josephus Flavius:
Židovský historik Josephus (na konci prvého storočia n. l.) tiež hovorí o rozdelení na tri časti. O židovských Písmach napísal:

„Z toho, ako náš národ zaobchádza s týmito knihami, je jasné, akú hodnotu im pripisujeme...“
„...pretože počas ich trvania k nim nikto nič nepridal, ani neubral, ani nevykonal žiadnu zmenu...“
„...pre Židov je prirodzené, že už od útleho veku považujú obsah týchto kníh za Božie doktríny...“
„...sú ochotní za ne zomrieť.“

Talmud:
Talmud je staroveká zbierka rabínskych zákonov, rozhodnutí a poznámok k Mojžišovým zákonom, ktorá uchováva ústnu tradíciu židovského národa. Jedna zbierka Talmudu bola vyhotovená v Jeruzaleme (cca 350–425 n. l.), druhá – obsiahlejšia – v Babylone (okolo 500 n. l.). Každá nesie názov podľa miesta vzniku: Jeruzalemský Talmud a Babylonský Talmud.

Tosefta ladaim 3,5:
Evanjelium a knihy heretikov nešpinia ruky... Zmienka o knihe znečisťujúcej ruky znamenala, že kniha bola Bohom inšpirovaná a svätá. Čitatelia boli povinní umyť si ruky po dotyku. Kniha, ktorá neznečisťovala ruky, nebola od Boha.

Seder Olam Rabba 30:
Do tej doby proroci prorokovali skrze Svätého Ducha. Odvtedy obracali svoje uši k slovám múdrych.

Tos. Sotah 13,2; baraita v Bab. Yoma 9b, Bab. Sotah 48b a Bab. Sanhedrin 11a:
Po smrti Aggea, Zachariáša a Malachiáša, posledného proroka, sa Duch Svätý vytratil z Izraela.

Melito, biskup zo Sárd:
Melito vytvoril prvý známy zoznam starozmluvných kníh v kresťanských kruhoch (okolo r. 170 n. l.). Eusébius zachoval jeho vyjadrenie: „Cestoval som na Východe... a posielam ti ich zoznam...“ Jeho zoznam obsahuje knihy: Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronómium, Józua, Sudcov, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kronické, Dávidove žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Jób, Izaiáš, Jeremiáš, Dvanásť prorokov v jednej knihe, Daniel, Ezechiel, Ezdráš. Ester nebola zahrnutá – pravdepodobne chýbala v sýrskej tradícii.

Mišna:
Rozdelenie dnešného židovského textu do troch skupín (s 11 knihami medzi Spismi) pochádza z Mišna, traktát Baba Bathra (5. storočie n. l.).

Novozmluvné svedectvo Starej zmluvy ako posvätného Písma

Novozmluvné odkazy:
Matúš 21:42 / 22:29 / 26:54–56
Lukáš 24
Ján 5:39 / 10:35
Skutky 17:2–11 / 18:28
Rimanom 1:2 / 4:3 / 9:17 / 10:11 / 11:2 / 15:4 / 16:26
1. Korinťanom 15:3–4
Galaťanom 3:8 / 3:22 / 4:30
1. Timotejovi 5:18
2. Timotejovi 3:16
2. Petra 1:20–21 / 3:16

Ako Písmo hovorí (Ján 7:38), je všetko, čo bolo potrebné povedať, úvodom, aby čitateľ pochopil, že výrok, príbeh alebo kniha boli priamym Božím slovom od Božieho proroka.

Židovská apokryfická literatúra:
Termín apokryf pochádza z gréckeho slova apokryfos, čo znamená „skrytý, utajený“. V 4. storočí Hieronymus ako prvý pomenoval túto skupinu názvom Apokryfy. Apokryfy pozostávajú z kníh, ktoré boli k Starej zmluve pridané rímskokatolíckou cirkvou. Protestanti odmietajú prijať tieto dodatky ako kanonické.

Prečo nie sú kánonické?

Unger's Bible Dictionary priznáva starozmluvným apokryfickým spisom určitú hodnotu a zároveň udáva štyri dôvody pre ich nezaradenie do kánonu:

• Nepodávajú historicky a geograficky presné údaje.
• Učia doktríny, ktoré sú falošné, a podporujú praktiky, ktoré nie sú v súlade s inšpirovaným Písmom.
• Snažia sa napodobniť literárne druhy, štylizáciu a zachytiť podobné témy, aby sa podobali na inšpirované Písma.
• Chýbajú im rozlišujúce prvky, ktoré dávajú kanonickým knihám ich božský charakter, a to prorocká moc, poetické a náboženské cítenie.

Zhrnutie apokryfných kníh

Vďaka prehľadu Ralph Earls (How We Got Our Bible) uvádzame stručný opis jednotlivých apokryfických kníh:

Historické záznamy o ich vylúčení

Desať starovekých záznamov, ktoré svedčia proti uznaniu apokryfov:

1. Filón Alexandrijský (20 pred n. l. - 40 n. l.) hojne citoval Starú zmluvu, rozoznával dokonca aj delenie na tri časti, ale nikdy necitoval apokryfné knihy ako inšpirované Písma.
2. Josephus (30–100 n. l.), židovský historik, výslovne vylučuje apokryfy tým, že udáva zoznam dvadsiatich dvoch starozmluvných kníh. Ani on necituje apokryfné knihy ako Písma.
3. Ježiš a novozmluvní pisatelia sa ani raz neodvolávajú na apokryfy, napriek tomu, že môžeme nájsť stovky odvolávok na takmer všetky kanonické knihy Starej zmluvy.
4. Židovskí rabíni v Jamnii (90 n. l.) neprijali apokryfy.
5. Počas štyroch storočí ich neprijal žiadny kánon ani synoda kresťanov.
6. Mnohí z cirkevných otcov otvorene hovorili proti apokryfom – napríklad Origenes, Cyril Jeruzalemský a Atanázius.
7. Hieronymus (340–420 n. l.), veľký učenec a prekladateľ latinskej Vulgáty, odmietol uznať apokryfy za časť kánonu. Povedal, že cirkev ich síce číta, ale nepoužíva ich pri vytváraní svojho učenia. Diskutoval o tom s Augustínom. Spočiatku odmietal aj samotný preklad týchto kníh do latinčiny, ale neskôr niekoľko z nich narýchlo preložil. Po jeho smrti boli tieto knihy preložené do latinskej Vulgáty zo starých latinských prekladov.
8. V čase reformácie odmietli apokryfy aj mnohí rímskokatolícki učenci.
9. Luther a reformácia odmietli ich kanonickosť.
10. Právoplatné kanonické postavenie im rímskokatolícka cirkev uznala až v roku 1546 na koncile v Tridente.

Záver: Žiadny kresťan, ktorý je presvedčený o Božom riadení tohto sveta a pozná podstatu biblického kánonu, by nemal pochybovať o Biblii, ktorú dnes vlastníme.