Mnoho vedcov sa domnieva, že synoda v Jamnii, v blízkosti mesta Jaffa, sa v roku 90 n.1. dohodla na knihách, ktoré majú a nemajú byť zahrnuté v židovskom kánone. Problémom tejto teórie je, že na stretnutí v Jamnii nedošlo ani k jednej z týchto dohôd. Rabíni nestanovili pevný kánon, ale skôr nastolili otázku prítomnosti konkrétnych kníh v kánone. Hlavným záverom tejto synody neboli knihy, ktoré rabíni odmietli pridať ku kánonu. Hlavnou otázkou bolo právo niektorých kníh ponechať si svoju pozíciu v kánone, a nie prijatie nových kníh.

Rabíni sa radili o knihách Ester, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní a Ezechiel.  

Je potrebné zdôrazniť, že pri nastolení otázok o týchto knihách sa neuvažovalo o ich vyradení z kánonu, Synoda v Jamnii sa nezaoberala, prijatím určitých kníh do kánonu, ale skôr ich právom zotrvať v kánone.

Je diskutabilné, do akej miery možno hovoriť o synode v Jamnii. Vieme, že sa tam konal rozhovor rabínov, ale nemáme dôkazy o oficiálnom alebo záväznom rozhodnutí, ktoré by urobili, a je pravdepodobné, že rozhovory boli neoficiálne, teda mali iba pomôcť kryštalizovať a upevniť židovskú tradíciu.

Je pravdou, že žiadna ľudská autorita ani zhromaždenie rabínov nikdy nedali žiadnej knihe Starej zmluvy autoritu.

Tieto knihy boli inšpirované Bohom a mali pečať autority už od svojho vzniku. Dlhodobým používaním v židovskej spoločnosti uznali ich autoritu a časom boli pridané k zbierke kanonických kníh.

Dôkazy jasne potvrdzujú teóriu, že židovský kánon mal dobré postavenie dávno pred prvým storočím n. l. Je dosť pravdepodobné, že tak tomu bolo už v štvrtom storočí pred n.l. a určite nie neskôr ako v roku 150 pred n.1. Hlavný dôvod pre toto tvrdenie pochádza od Židov samotných, ktorí boli od štvrtého storočia presvedčení, že ,,Boží hlas prestal priamo prehovárať". Inými slovami, prorocké hlasy zamĺkli. Znamenalo to teda nemožnosť nového Božieho slova. Bez prorokov neexistuje zjavenie v Písme.

Približne štyri storočia od napísania Starej zmluvy po udalosti Novej zmluvy:

v 1 Makabejcov 14,41 čítame o Šimonovi, ktorý bol uznaný za vodcu a kňaza, kým nepovstane spravodlivý prorok, a ešte predtým hovorí o utrpení Izraela, aké nebolo od doby, keď sa mu prestali zjavovať proroci, Proroci upadli do spánku, vysvetľuje pisateľ' 2. Baruchovej.

Knihy napísané po skončení doby prorokov neboli prijaté medzi knihy Písma svätého.

Posledná napísaná kniha uznaná za kanonickú je Malachiáš (napísaná okolo 450-430 pred n.1.) a Kronická (nebola napísaná neskôr ako v r. 400 pred n.1.). Tieto knihy sa nachádzajú spolu s ostatnými knihami židovského kánonu v gréckom preklade židovského kánonu nazvaného Septuaginta (LXX), ktorý vytvorili v rokoch 250-150 pred n.1.

Knihy židovskej Biblie, ktorých je dvadsaťštyri, sú rozdelené do troch skupín. Tieto tri skupiny sú Zákon, Proroci a Spisy. Nasleduje prehl'ad židovského kánonu, ako sa nachádza v dnešných vydaniach židovskej Starej zmluvy. (Pozri The Holy Scriptures podl'a mazorétskeho textu a Biblia Hebraica, Rudolph Kittel, Paul Kahle.)

Napriek tomu, že kresťanská cirkev používa ten istý kánon, počet kníh sa odlišuje, pretože my rozdeľujeme Samuela, Král'ov, Kronické knihy a Ezdráša-Nehemiáša, každú na dve knihy a oddeľujeme knihy malých prorokovov. Židia ich spájajú do jednej knihy nazývanej ,,Dvanásti". Cirkev zároveň zmenila poradie kníh prijatím triedenia podl'a obsahu namiesto pôvodného poradia.

Lukáš 24, 44:

Ježiš svojim učeníkom v hornej miestnosti povedal, že sa všetko musí naplniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch.

Týmito slovami poukázal na tri časti, na ktoré bola rozdelená židovská Biblia - Zákon, Proroci a Spisy (tu nazvané Žalmy pravdepodobne z toho dôvodu, že Žalmy sú prvou a najdlhšou knihou tejto časti).

Ján 10, 31-36; Lukáš 24, 44:

Ježiš odmietal ústnu tradíciu farizejov (Marek 7; Matúš 15), ale súhlasil s ich chápaním kánonu. Neexistuje žiadny dôkaz rozhovoru Ježiša s farizejmi o kanonickosti niektorej zo starozmluvných kníh.

Lukáš 11, 51 a aj Matúš 23,35:

Od krvi Ábelovej až po krv Zachariášovu. Týmito slovami Ježiš  Potvrdzuje rozsah starozmluvného kánonu.

Ábel je prvý martýr, ktorého spomína Písmo (1M 4, 8), a Zachariáš je posledný menovaný martýr židovskej Starej zmluvy, ktorý bol ukameňovaný, keď prorokoval ľudom na nádvorí domu Hospodinovho (2Krn 24 ,21). Genezis bola prvá kniha židovského kánonu a Kronická posledná.

Takže Ježiš vlastne povedal: od Genezis po Kronickú alebo podľa nášho poradia od Genezis po Malachiáša. Potvrdzoval teda božskú inšpiráciu a autoritu celého židovského kánonu.

Predhovor ku knihe Sirachovcova:

Azda najskoršia zmienka o trojdielnom rozdelení Starej zmluvy sa nachádza v predhovore ku knihe Sirachovcovej (okolo r. 130 pred n.1.).  

V predhovore, ktorý napísal autorov vnuk, sa píše: Zákon a proroci a iné knihy otcov, čo naznačuje trojdielne rozdelenie židovského kánonu.  

Filón Alexandrijský:

Krátko po Kristovi (okolo r. 40 n.l.) dosvedčil Filón trojdielne rozdelenie, zmieňujúc sa o Zákone, Prorokoch (alebo Proroctvách) a tiež o chválospevoch a iných, ktoré podporujú a rozvíjajú poznanie a zbožnosť.

Josephus Flavius:  

Židovský historik Josephus (na konci prvého storočia n.1.) tiež hovorí o rozdelení na tri časti. O židovských Písmach napísal:

Z toho, ako náš národ zaobchádza s týmito knihami, je jasné, akú hodnotu im pripisujeme; pretože počas ich trvania k nim nikto nič nepridal, ani neubral, ani nevykonal žiadnu zmenu; pre Židov je prirodzené, že už od útleho veku považujú obsah týchto kníh za Božie doktríny, zotrvávajú v nich, a ak sa vyskytne príčina, sú ochotní za ne zomrieť. Nie je ničím novým, že naši zajatci, mnohí počtom, zniesli mučenie a smrť rôzneho druhu, ale nemohli byť prinútení hovoriť proti našim zákonom a záznamom, ktoré ich obsahujú.

Talmud:

Talmud je staroveká zbierka rabínskych zákonov, rozhodnutí a poznámok k Mojžišovým zákonom, ktorá uchováva ústnu tradíciu židovského národa. Jedna zbierka Talmudu bola vyhotovená v Jeruzaleme približne v rozmedzí rokov 350-425 n. l. Ďalšia, obsiahlejšia zbierka Talmudu vznikla v Babylone okolo roku 500 n.1. Každá je nazvaná podľa miesta svojho vzniku - Jeruzalemský Talmud a Babylonský Talmud.

1. Tosefta ladaim 3,5 hovorí: Evanjelium a knihy heretikov nešpinia ruky; knihy Ben Siru a iné knihy napísané od jeho doby, nie sú kanonické. Zmienka o knihe znečisťujúcej ruky znamenala, že kniha bola Bohom inšpirovaná a z toho dôvodu aj svätá. Čitatelia Písma boli povinní umyť si ruky po tom, ako sa dotýkali jej svätých strán.  

Tvrdením, že Písmo znečisťuje ruky, ho rabíni ochraňovali od ľahkomyseľného a neúctivého zaobchádzania. Nikto by s ním predsa nedbalo nezaobchádzal, ak by bol povinný umyť si potom ruky.

Kniha, ktorá neznečisťovala ruky, nebola od Boha. Tento text tvrdí, že iba knihy zhromaždené v židovskom kánone sa môžu vyhlasovať za Božie slovo.

2. Seder Olam Rabba 30 píše:

Do tej doby (nástup Alexandra Veľkého a koniec Perzskej ríše) proroci prorokovali skrze Svätého Ducha. Odvtedy, obracali svoje uši k slovám múdrych.

3. Tos. Sotah 13,2: baraita v Bab. Yoma 9b, Bab. Sotah 48b a Bab Sanhedrin 11a:

Po smrti Aggea, Zachariáša a Malachiáša, posledného proroka, sa Duch Svätý vytratil z Izraela.

Melito, biskup zo Sárd:

Melito vytvoril prvý zoznam starozmluvných kníh, známy v kresťanských kruhoch (okolo r. 170 n.l.). Eusébius zachoval jeho vyjadrenie:

Cestoval som na Východe (v Sýrii) a prišiel som až k miestu, kde toto všetko bolo hlásané a kde sa to splnilo. Tam som spoznal presný počet kníh Starej zmluvy a posielam ti ich zoznam. Tie knihy sa nazývajú: Päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronómium; potom je to Józua, Sudcov, Rút, štyri knihy Kráľov ( Naše Samuelove a Kráľov), dve knihy Kronické, Dávidove žalmy, Šalamúnove Príslovia, čiže kniha Múdrosti, Kazateľ', Pieseň piesní, Jób, proroci Izaiáš a Jeremiáš, dvanásť prorokov v jednej knihe, Daniel, Ezechiel a Ezdráš.

Je prirodzené, že Melito zahrnul Nárek s Jeremiášom a Nehemiáša s Ezdrášom (ale je pozoruhodné, že zaradil Ezdráša medzi prorokov). Jeho zoznam teda obsahuje všetky knihy židovského kánonu (zoradené podľa poradia v Septuaginte), s výnimkou knihy Ester. Ester nemusela byť zahrnutá v zozname, ktorý dostal zo Sýrie

Mišna:

Rozdelenie dnešného židovského textu do troch skupín (s jedenástimi knihami medzi Spismi) pochádza z Mišna (traktát Baba Bathra, piate storočie n.l.).