Kódex Vaticanus, ktorý pochádza zo štvrtého storočia, je považovaný za jeden z najvýznamnejších biblických rukopisov. S výnimkou niekoľkých chýbajúcich častí obsahuje celý Starý aj Nový zákon. Vpravo sa nachádza koniec Evanjelia podľa Lukáša a začiatok Evanjelia podľa Jána.

Všetky spoľahlivé preklady Starého zákona (SZ), často označovaného ako Hebrejská Biblia (HB), do akéhokoľvek dnes používaného jazyka musia vychádzať zo starovekých rukopisov, ktoré sa zachovali do dnešných čias. Dôležitou úlohou je určiť hebrejský (väčšina SZ) a aramejský (časti kníh Daniel, Ezdráš a niekoľko ďalších veršov) text, ktorý je najvernejší pôvodným zápisom. Ide však o zložitý proces, pretože sa nezachoval žiadny dokument pochádzajúci priamo od biblického autora (tzv. autograf), ale iba starostlivo vytvorené, no nie dokonalé, kópie z neskorších období.

Veľká časť prorockých spisov napríklad pochádza z 9. až 6. storočia pred Kr., no najstaršie úlomky hebrejských a aramejských kópií pochádzajú až z 2. storočia pred Kr. Prvý preklad Hebrejskej Biblie vznikol už v 3. storočí pred Kr., a to do gréčtiny — tzv. Septuaginta — ktorá predstavuje najstaršieho a najvýznamnejšieho nepriamého svedka hebrejsko-aramejského textu z tohto obdobia. Neskôr pribudli aj ďalšie staroveké preklady, najmä preklad do hovorovej latinčiny (tzv. Vulgáta), sýrska Pešitta a aramejské Targumy.

Najstaršími priamymi svedkami textu Hebrejskej Biblie sú rukopisy objavené od roku 1947 v Judskej púšti, ktoré boli ukryté v jaskyniach pri Kumráne na západnom okraji Mŕtveho mora. Tieto staroveké rukopisy zahŕňajú zvyšky približne 200 opisov jednotlivých biblických kníh z obdobia medzi rokom 150 pred Kr. a 70 po Kr. Okrem jednej úplne zachovanej kópie knihy Izaiáš sú biblické texty z Kumránu prevažne len fragmenty, z ktorých možno v mnohých prípadoch rozlúštiť len veľmi obmedzené množstvo čitateľných slov, často len niekoľko znakov.

Najstaršou úplnou kópiou celej Hebrejskej Biblie, ako ju poznáme dnes, je Kódex Leningradensis z roku 1008. Ďalším starobylým exemplárom je Aleppský kódex, pochádzajúci takmer o sto rokov skôr (rok 930 po Kr.), ktorý sa však, žiaľ, nezachoval celý. Kódex Leningradensis a Aleppský kódex sú dva hlavné príklady tzv. masoretského textu (MT; viď nižšie na s. 6–7).

Textový výskum Starého zákona si kladie za cieľ identifikovať neúmyselné chyby aj zámerné zmeny, ktoré boli do textu Hebrejskej Biblie počas dejín zapracované. Snaží sa tieto zmeny všade tam, kde je to možné, opraviť tak, že najprv porovnáva jednotlivé existujúce rukopisy medzi sebou a s najstaršími prekladmi, čím odhaľuje rozdiely v prenose textu. Následne sa na základe prísnych vedeckých kritérií pokúša zrekonštruovať pôvodné znenie. (Pozri nasledujúcu časť pre opis postupu používaného pri textovom výskume Nového zákona.)

Na základe dôkazov z rukopisov je najstaršia dosiahnuteľná podoba textu Hebrejskej Biblie taká, aká existovala približne okolo roku 200 pred Kr. Kvôli neúplnej povahe dnes dostupných textových svedectiev však túto najstaršiu podobu textu nemožno vo všetkých prípadoch rovnako dobre rekonštruovať. Aby sa v tlačenom vydaní Hebrejskej Biblie mohol predstaviť jednotný text, musí sa preto upustiť od vytvárania verzie textu korigovaného na základe vedeckých kritérií (ako je to v prípade Nového zákona). Namiesto toho je účelné vytlačiť kópiu „masoretského textu“ a prípadné existujúce textové varianty uviesť v tzv. kritickom aparáte v dolnej časti každej strany. Na tomto mieste môžu byť zaznamenané aj odborné návrhy na vylepšenie masoretského textu.

Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS), ktorá je výsledkom viac než 100 rokov textového výskumu Starého zákona, sa riadi týmto princípom. BHS sa dnes používa univerzálne a je uznávaná odborníkmi z kresťanského aj židovského prostredia ako mimoriadne spoľahlivé vydanie textu Hebrejskej Biblie. Slúži ako základ na výučbu duchovných v pôvodnom jazyku Starého zákona a zároveň je východiskom pre všetky renomované moderné preklady Biblie.

Kódex Leningradensis. Ilustrácia zobrazuje jednu z bohato zdobených dekoratívnych strán na konci rukopisu. Citáty z masoretských pravidiel a biblických textov sú napísané v geometrických vzoroch. V strede sa nachádza poznámka pisára:
„Ja, Samuel ben Jakob, som prepísal tento kódex a doplnil bodkovanie a masoru ...“

Pozadie: „Masora“ a „masoretský text“

Jednou zo zvláštností hebrejského jazyka je spôsob, akým sa tradične (a rovnako ako arabčina aj dnes) zapisuje – a to väčšinou bez samohlások. Po viac než tisíc rokov sa zapisovali iba spoluhlásky, zatiaľ čo samohlásky potrebné na správnu výslovnosť si musel doplniť čitateľ. Platí to aj pre kumránske rukopisy. Tento „spoluhláskový“ text Hebrejskej Biblie bol od 1. storočia po Kr. považovaný za nemenný (nesmel byť upravovaný) a židovský národ odvtedy kládol veľký dôraz na jeho presné odovzdávanie.

Problém však spočíval v tom, že samotný spoluhláskový text často umožňoval viacero možných výslovností, a tým aj rôzne významy. Preto bolo nevyhnutné, aby sa správna výslovnosť a význam odovzdávali spolu s písaným textom z generácie na generáciu.

Okolo roku 600 po Kr. vyvinuli židovskí učenci, tzv. masoreti (doslova „nositelia tradície“), systém samohláskových a prízvukových značiek, ktorý presne určil výslovnosť, a tým aj význam hebrejského biblického textu. Masoreti zároveň vykonávali textový výskum na vysokej úrovni. Okrem stanovenia pevnej výslovnosti a významu sa usilovali zabezpečiť text Biblie proti chybám pri prepisovaní a, kde to bolo možné, opravovali existujúce chyby.

Na tento účel pridávali na okraje svojich rukopisov podrobné poznámky o pravopisných variantoch, štatistické údaje o výskyte určitých slov a dokonca aj poznámky, kde podľa nich bolo potrebné použiť odlišné čítanie oproti prenášanému spoluhláskovému textu. Tento súbor okrajových poznámok sa nazýva Masora parva („malá masora“). Okrem nej zostavili masoreti aj zoznamy celých úsekov biblického textu, ktoré sa vyznačovali napríklad určitým pravopisným variantom, špecifickým poradím slov alebo inou zvláštnosťou. Tieto zoznamy, známe ako Masora magna („veľká masora“), sa uvádzajú v hornej a dolnej časti strán masoretských rukopisov.

Vďaka mimoriadne precíznej práci masoretov vznikol pojem „masoretský text“ – označenie pre starostlivo opísaný biblický text, ktorý vytvorili. Vďaka ich práci v období od 6. do 8. storočia sa od tých čias prenáša verzia Hebrejskej Biblie s výnimočne vysokou mierou jednotnosti a len s minimálnymi textovými rozdielmi.

Aleppský kódex, pochádzajúci z Tiberiasu, okolo roku 930. Dochovala sa približne len tretina pôvodného obsahu. Biblický text s masoretským vokalizačným a prízvukovým systémom je zapísaný v troch stĺpcoch. Medzi stĺpcami a na okraji sa nachádza Masora parva, a v hornej a dolnej časti strany Masora magna. Úplne vpravo je bežný tok textu prerušený, aby mohol byť jeden konkrétny úsek (v tomto prípade Joz 12,9–24) upravený podľa prenášaných pravidiel.

Rudolf Kittel (*1853 v Eningen u.A.; †1929 v Lipsku), profesor starozákonných štúdií v Lipsku, v roku 1901 inicioval plány na kritické vydanie Hebrejskej Biblie. Prvé vydanie jeho Biblia Hebraica vyšlo v roku 1906.

Paul Kahle (*1875 v Hohensteine; †1964 v Bonne), profesor orientalistiky v Bonne a Oxforde, si uvedomil výnimočný význam Kódexu Leningradensis pre textový výskum a presvedčil Rudolfa Kittela, aby použil tento kódex ako textový základ 3. vydania Biblia Hebraica.

Začiatky: Prvé vydanie Biblie Hebraica od Rudolfa Kittela (1906)

Okolo roku 1901 vypracoval starozákonný vedec Rudolf Kittel (1853–1929) z Lipska plán na kritické vydanie Hebrejskej Biblie. Kittelova Biblia Hebraica (BHK) bola vydaná v roku 1906 v dvoch zväzkoch vydavateľstvom J. C. Hinrichs v Lipsku. Ako základ si Kittel zvolil hebrejský tzv. „Textus receptus“, ktorý zostavil Jakob ben Chajim. Išlo o verziu masoretského textu, ktorú Daniel Bomberg vydal vo Benátkach v rokoch 1524/1525. Po stáročia od svojho prvého vydania sa tento text stal všeobecne uznávaným ako definitívny text Hebrejskej Biblie.

Kittel vytlačil tento hebrejský text spolu s vokalizáciou a prízvukovými znamienkami, avšak bez sprievodných masoretských komentárov a poznámok (Masora Magna a Masora Parva). V dolnej časti stránok zahrnul stručný kritický aparát s textovými variantmi z iných známych masoretských rukopisov a zo starovekých prekladov (predovšetkým gréckej Septuaginty).

Medzník: Tretie vydanie Biblie Hebraica od Rudolfa Kittela (1937)

V roku 1921 nadobudla Württemberská biblická spoločnosť (Württembergische Bibelanstalt – WBA) práva na Kittelovu Biblia Hebraica od vydavateľstva J. C. Hinrichs. Okrem dotlače existujúceho vydania sa od roku 1925 začala príprava revízie tejto práce. „Kódex Leningradensis“ z roku 1008 n. l., ktorý objavil Paul Kahle v Leningrade (Rusko), bol najstarším úplne zachovaným rukopisom masoretského textu a následne sa stal textovým základom tohto vydania.

Kritický aparát bol rozdelený na dve časti: „mierne varianty a menej dôležité informácie“ a „skutočné textové zmeny a ďalšie významnejšie záležitosti“. Takto bol čitateľovi poskytnutý prehľad o významnosti týchto informácií.

Predovšetkým však okraje tohto tretieho vydania obsahovali Masoru Parvu z Kódexu Leningradensis, hoci bez ďalšieho spracovania či vysvetlenia. Kompletná revízia vyšla vo vydavateľstve WBA v roku 1937 ako tretie vydanie Kittelovej Biblia Hebraica (BHK3). Toto vydanie položilo základy pre vysoké medzinárodné uznanie Biblie Hebraica a pripravilo pôdu pre neskoršie vydanie Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS).

Jaskyne v Kumráne, na severozápadnom okraji Mŕtveho mora.
V roku 1947 tu boli nájdené pozostatky rukopisov, ktoré prežili v extrémne suchých podmienkach približne dvetisíc rokov.

Kódex Leningradensis, najstarší úplný rukopis Hebrejskej Biblie z roku 1008.
Fotografia zobrazuje list 423 s koncom Knihy Rút a začiatkom Piesne piesní.

Ďalší vývoj BHK

V roku 1947 objav Kumránskych zvitkov otvoril novú dimenziu v textovom výskume Starého zákona. Po prvý raz sa stali dostupnými hebrejsko-aramejské rukopisy staršie približne o 1 000 rokov než Kódex Leningradensis ako referenčné texty; tento objav priniesol úplne nový pohľad na dejiny textov a textové varianty kumránskych rukopisov nemohli byť samozrejme vynechané z Biblie Hebraica.

Z technických dôvodov však bolo možné úpravy sadzby BHK3 realizovať len v obmedzenej miere. Navyše, hebrejské matricové formy použité pri tlači BHK3 boli počas druhej svetovej vojny stratené alebo zničené. Varianty z dvoch najlepšie zachovaných kumránskych textov, napríklad zo Zvitku Izaiáša (1QIsa) a Habakukovho komentára (1QpHab) — oba mimoriadne dôležité pre výskum — nemohli byť jednoducho začlenené do existujúceho aparátu. Ako kompromis boli tieto kumránske varianty od 7. vydania z roku 1951 pridané ako tretia časť kritického aparátu na okraj stránok a vo odlišnom písme. Dotlače BHK sa v tejto podobe objavovali až do polovice 70. rokov 20. storočia.

Ako najlepšie tlačené vydanie Hebrejskej Biblie bol BHK3 veľmi žiadaný. Samozrejme, v dôsledku nevyhnutného opotrebovania tlačových platní kvalita tlače BHK3 postupne klesala. Potreba úplného znovusadzby už bola zrejmá koncom 50. rokov 20. storočia. Revizia bola tiež potrebná z obsahových dôvodov, najmä vzhľadom na rastúci počet textových fragmentov z Kumránu, ktoré sa postupne objavovali, keď ich vedci po celom svete publikovali. Túto úlohu revízie BHK3 prevzali Karl Elliger (Tübingen) a Wilhelm Rudolph (Münster) ako hlavní redaktori v spolupráci s Hans-Peterom Rügerom (Tübingen) a medzinárodným tímom odborníkov na Starý zákon.

Aby sa nové vydanie odlíšilo od svojho predchodcu, dostalo prívlastok „Stuttgartensia“. Vo všetkých dôležitých aspektoch Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS) nadviazala na BHK3. Ako predtým, aj teraz bol textovým základom Kódex Leningradensis. Prvýkrát bol kódex vytlačený s kompletnou verziou Masory, kriticky upravenou Gerardom E. Weilom. Poznámky Masorah Parva sa objavili v vonkajšom okraji, zatiaľ čo primerane upravené zoznamy Masorah Magna boli vydané v samostatnom zväzku, s číselným systémom odkazov v aparáte BHS.

Na rozdiel od BHK3 boli textové varianty a navrhované opravy opäť zoskupené v jednom aparáte, avšak nový kritický aparát bol stručnejší a prehľadnejší. Technické požiadavky tohto podujatia predstavovali veľkú výzvu pre Württembergskú biblickú inštitúciu (WBA). Pre hebrejský text bolo potrebné získať a upraviť špeciálne modifikovanú sadzobnú jednotku, vyrobiť vhodné písmo a správne zaškolenie sadzačov.

Prvý fascikel BHS vyšiel v roku 1969 a práca bola dokončená v roku 1977. Vďaka vysokej spoľahlivosti a kvalite si Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS) získala celosvetové uznanie a dosiahla veľké rozšírenie. Dodnes zostáva jediným kompletným vedeckým vydaním Kódexu Leningradensis, pričom všetky dôležité textové varianty a navrhované opravy sú uvedené v poznámkach pod čiarou.

Od prvej publikácie BHS uplynuli tri desaťročia, počas ktorých sa v oblasti textovej kritiky Starého zákona veľa posunulo. Najdôležitejšie je, že všetky fragmenty qumranských rukopisov boli teraz zverejnené; výskum gréckeho Septuaginty dosiahol značný pokrok; a je teraz dostupné nové, kompletné vydanie latinskej Vulgaty v réžii odborníkov. Súčasne sú dnes kladené odlišné očakávania na akékoľvek vydanie Hebrejskej Biblie. Najdôležitejšie je, že každé nové vydanie Hebrejskej Biblie musí poskytnúť jasné a spoľahlivé zobrazenie všetkých existujúcich textových variantov, pokiaľ sú relevantné pre biblický preklad a exegézu. Týmto spôsobom sa čitateľovi umožní, aby si vytvoril vlastný názor na danú textovú situáciu. Naopak, subjektívne názory redaktora majú ustúpiť do pozadia a byť vždy jasne odlíšiteľné od prezentácie skutočných variantov. Aparát novej Biblia Hebraica Quinta (BHQ), ktorá je momentálne zostavovaná a vydávaná medzikonfesijným tímom medzinárodných odborníkov, tieto princípy dodržiava. Predsedom redakčnej komisie je švajčiarsky textový vedec prof. Adrian Schenker. BHQ pokračuje v tradícii Kittelovej Biblia Hebraica a je označovaná – po prvých dvoch vydaniach BHK, nasledovaných BHK3 a BHS – dodatkom „quinta“ ako jej piate, úplne revidované vydanie. Základom textu zostáva Codex Leningradensis, ktorého charakteristické znaky sú teraz takisto čo najpresnejšie zobrazené v tlači, vrátane Masorah Parva a prvýkrát aj Masorah Magna.

Aparát, vytvorený v súlade s vyššie uvedenými princípmi, obsahuje množstvo nových informácií. Prvýkrát BHQ obsahuje aj sprievodný komentár, v ktorom redaktori vysvetľujú svoje textovo-kritické rozhodnutia, poskytujú preklad Masorah Magna a uvádzajú a diskutujú špecifické znaky Masorah Parva a Masorah Magna. Po prípravnej fáze trvajúcej viac než desať rokov vyšiel prvý zväzok BHQ v roku 2004; obsahuje všeobecný úvod do základných princípov BHQ a spracovanie piatich Megillot (Rút, Pieseň piesní, Kazateľ, Náreky a Ester) vrátane komentára. Nasledovali upravené zväzky Ezra-Nehemiáš v roku 2006, Deuteronómium v roku 2007, Príslovia v roku 2008, Dvanástka prorokov v roku 2010, Sudcovia v roku 2011 a Genesis v roku 2015. Zverejnené zväzky doteraz získali široké medzinárodné uznanie a považujú sa za významný pokrok v textovej kritike Starého zákona. Ďalšie zväzky BHQ sú momentálne v príprave.

Adrian Schenker O.P.
(*1939 v Zürichu),
profesor štúdií Starého zákona vo Fribourgu (Švajčiarsko),
momentálne editor Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS)
a predseda redakčnej komisie pre novú Biblia Hebraica Quinta.

BHS a BHQ
Koniec Knihy Rút a začiatok Piesne piesní v Biblia Hebraica Stuttgartensia (vľavo) a začiatok Piesne piesní v Biblia Hebraica Quinta (vpravo).

1. Biblický text

2. Masorah Parva

3. Masorah Magna

4. Textovo-kritický aparát

Nad aparátom obsahuje BHS jednoduchý odkaz na zoznamy Masorah Magna; samotné zoznamy sú vytlačené v samostatnom zväzku, zatiaľ čo BHQ (rovnako ako samotný Codex Leningradensis) zobrazuje celý text Masorah Parva a Masorah Magna na ich príslušných miestach.