Zatiaľ čo cisár Konštantín (280-337) je často chválený za to, že poskytol kresťanom slobodu uctievania a rozšíril ich privilégiá, jeho príbeh vypĺňa temnú stránku v dejinách kresťanstva

Cirkevné stavby začali s ním. Príbeh je ohromujúci. V čase, keď sa Konštantín objavil na scéne, bola atmosféra zrelá na to, aby kresťania unikli svojmu opovrhovanému menšinovému postaveniu. Pokušenie byť prijatý bolo príliš veľké na to, aby sa mu dalo odolať, a Konštantínov vplyv začal vážne.

V roku 312 n. l. sa Konštantín stal cisárom Západnej ríše. V roku 324 sa stal cisárom celej Rímskej ríše. Krátko nato začal nariaďovať výstavbu cirkevných budov. Urobil tak preto, aby podporil popularitu a prijatie kresťanstva.

Ak by kresťania mali svoje vlastné posvätné budovy – ako to robili Židia a pohania – ich viera by bola považovaná za legitímnu. Je dôležité pochopiť Konštantínovo zmýšľanie – pretože to vysvetľuje, prečo bol taký nadšený zakladaním cirkevných budov.

Konštantínovmu mysleniu dominovali povery a pohanská mágia. Dokonca aj potom, čo sa stal cisárom, dovolil, aby staré pohanské inštitúcie zostali také, aké boli. Po svojej konverzii na kresťanstvo, Konštantín nikdy neopustil uctievanie slnka. Slnko držal na svojich minciach. A postavil sochu boha slnka, ktorá niesla jeho vlastný obraz na fóre Konštantínopolu (jeho nové hlavné mesto).

Na obrázku je medaila pápeža Jána XXIII., kde je napísané: Pontifex Maximus

Takmer do svojej smrti Konštantín stále pôsobil ako veľkňaz pohanstva. V skutočnosti si ponechal pohanský titul Pontifex Maximus, čo znamená náčelník pohanských kňazov! (V pätnástom storočí sa ten istý titul stal čestným titulom rímskokatolíckeho pápeža)

Keď Konštantín 11. mája 330 zasvätil Konštantínopol za svoje nové hlavné mesto, ozdobil ho pokladmi odobratými z pohanských chrámov. A používal pohanské magické formulky na ochranu plodín a liečenie chorôb. Okrem toho všetky historické dôkazy naznačujú, že Konštantín bol egomaniak.

Keď postavil kostol apoštolov v Konštantínopole, zahrnul pamätníky dvanástich apoštolov. Dvanásť pamätníkov obklopovalo jedinú hrobku, ktorá ležala v strede. Táto hrobka bola vyhradená pre samotného Konštantína – čím sa stal trinástym a hlavným apoštolom. Konštantín teda nielen pokračoval v pohanskej praxi uctievania mŕtvych, ale tiež sa snažil byť zahrnutý ako jeden z významných mŕtvych. Konštantín tiež posilnil pohanské chápanie posvätnosti predmetov a miest.  

Najmä vďaka jeho vplyvu sa šírenie relikvií stalo v cirkvi bežným. Vo štvrtom storočí sa posadnutosť relikviami natoľko zhoršila, že niektorí kresťanskí vodcovia sa proti nej vyjadrili a nazvali ju "pohanským zachovávaním zavedeným v kostoloch pod pláštikom náboženstva... dielom modloslužobníkov". Konštantín je tiež známy tým, že priniesol do kresťanskej viery myšlienku svätého miesta, ktorá bola založená na modeli pohanskej svätyne. Kvôli aure "posvätnosti", ktorú kresťania vo štvrtom storočí pripisovali Palestíne, sa do šiesteho storočia stala známou ako "Svätá zem". Po Konštantínovej smrti bol vyhlásený za "božského". (Toto bol zvyk pre všetkých pohanských cisárov, ktorí zomreli pred ním.) Bol to senát, ktorý ho po jeho smrti vyhlásil za pohanského boha. A nikto im v tom nezabránil. Na tomto mieste by sa malo povedať pár slov o Konštantínovej matke Helene. Táto žena bola najviac známa svojou posadnutosťou relikviami. V roku 326 nášho letopočtu Helena podnikla púť do Palestíny. V roku 327 n. l. v Jeruzaleme údajne našla kríž a klince, ktoré boli použité na ukrižovanie Ježiša. Uvádza sa, že Konštantín propagoval myšlienku, že kúsky dreva, ktoré pochádzajú z Kristovho kríža, majú duchovnú moc. V cisárovi Konštantínovi – otcovi stavby kostola – skutočne pracovala pohanská magická myseľ.

KONŠTANTÍNOV STAVEBNÝ PROGRAM

Po Heleninej ceste do Jeruzalema v roku 327 n. l. začal Konštantín stavať prvé cirkevné budovy v celej Rímskej ríši, niektoré na verejné náklady. Pritom nasledoval cestu pohanov pri stavaní chrámov na počesť Boha.

Je zaujímavé, že svoje cirkevné budovy pomenoval po svätých – rovnako ako pohania pomenovali svoje chrámy po bohoch. Konštantín postavil svoje prvé cirkevné budovy na cintorínoch, kde kresťania jedli pre mŕtvych svätých. To znamená, že ich postavil nad telami mŕtvych svätých. Prečo? Pretože najmenej storočie predtým boli pohrebiská svätých považované za "sväté priestory". Mnohé z najväčších budov boli postavené nad hrobmi mučeníkov. Táto prax bola založená na myšlienke, že mučeníci mali rovnakú moc, akú kedysi pripisovali bohom pohanstva. Kresťania tento názor úplne prijali.

V roku 2013 pápež František verejne ukázal to, čo cirkev považuje za pravé kosti svätého Petra, objavené počas vykopávok pod Bazilikou svätého Petra v 40. – 50. rokoch 20. storočia

Kostol Božieho hrobu tiež známy ako Kostol vzkriesenia je kostol zo štvrtého storočia v kresťanskej štvrti Starého mesta Jeruzalema . Kostol je tiež sídlom grécko-pravoslávneho patriarchátu Jeruzalema . Považuje sa za najposvätnejšie miesto kresťanstva a od štvrtého storočia je najdôležitejším pútnickým miestom pre kresťanov

Bazilika svätého Pavla za hradbami je jednou z najvýznamnejších pápežských bazilík v Ríme, svojou veľkosťou druhá po svätom Petrovi

Kostol Narodenia Pána, alebo Bazilika Narodenia je bazilika nachádzajúca sa v Betleheme na Západnom brehu Jordánu v Palestíne. Jaskyňa má významný náboženský význam pre kresťanov rôznych denominácií ako miesto narodenia Ježiša. Jaskyňa je najstarším miestom nepretržite využívaným ako miesto uctievania v kresťanstve a bazilika je najstarším veľkým kostolom vo Svätej zemi. Kostol pôvodne nechal postaviť Konštantín Veľký krátko po návšteve jeho matky Heleny v Jeruzaleme a Betleheme v rokoch 325–326 na mieste, ktoré sa tradične považovalo za miesto narodenia Ježiša