Cisár Konštantín a začiatok cirkevných budov

Zatiaľ čo cisár Konštantín (280–337) je často chválený za to, že dal kresťanom slobodu uctievania a rozšíril ich privilégiá, jeho príbeh má aj temnú stránku v dejinách kresťanstva.

Práve s ním sa začali stavať prvé cirkevné budovy. A celý príbeh je naozaj ohromujúci. Keď Konštantín vstúpil na scénu, spoločenská klíma bola zrelá na to, aby sa kresťania konečne vymanili zo svojho opovrhovaného menšinového postavenia. Túžba byť prijatý bola taká silná, že jej nebolo jednoduché odolať – a Konštantínov vplyv začal veľmi rýchlo pôsobiť.

V roku 312 n. l. sa stal cisárom Západnej ríše, a o dvanásť rokov neskôr – v roku 324 – cisárom celej Rímskej ríše. Krátko po tom začal nariaďovať výstavbu kresťanských chrámov. Prečo? Chcel zvýšiť popularitu kresťanstva a zabezpečiť jeho prijatie medzi ľuďmi.

Ak by mali kresťania svoje vlastné „posvätné budovy“ – tak ako Židia a pohania – ich viera by vyzerala legitímnejšie a dôstojnejšie pred spoločnosťou. A to bol Konštantínov cieľ.

Je dôležité pochopiť, ako tento cisár rozmýšľal – práve to vysvetľuje, prečo bol taký horlivý vo výstavbe cirkevných budov. Jeho zmýšľanie bolo silne ovplyvnené poverami a pohanskou mágiou. Dokonca aj po tom, čo sa stal cisárom a formálne prijal kresťanstvo, ponechal mnohé pohanské inštitúcie nezmenené.

A čo je ešte prekvapujúcejšie – nikdy úplne neprestal uctievať slnko. Na svojich minciach ho stále zobrazoval. A v novom hlavnom meste, Konštantínopole, dokonca postavil sochu boha slnka – ktorá niesla jeho vlastnú podobizeň.

Socha Kybely a deň slnka

Cisár Konštantín nechal postaviť aj sochu bohyne matky Kybely – pohanskej bohyne plodnosti. Zaujímavé však je, že ju zobrazil v polohe kresťanskej modlitby – ako keby sa snažil spojiť pohanské s kresťanským, a tým obísť duchovné hranice, ktoré medzi týmito svetmi existovali.

Dodnes sa medzi historikmi vedú vášnivé diskusie, či bol Konštantín skutočne pravým kresťanom, alebo nie. Jeho život bol totiž plný rozporov. Napríklad skutočnosť, že údajne nariadil popravu vlastného najstaršieho syna, synovca aj švagra, určite neprispieva k predstave o jeho duchovnej premene. Ale do tohto temného kúta jeho príbehu sa nebudeme púšťať hlbšie.

V roku 321 n. l. prišiel Konštantín s ďalším rozhodnutím, ktoré ovplyvnilo celé generácie: nariadil, že nedeľa bude oficiálnym dňom odpočinku – zákonným sviatkom. Na prvý pohľad sa to môže javiť ako gesto v prospech kresťanstva. Avšak jeho zámerom bolo uctiť boha Mithrasa, „neporaziteľné slnko“. Konštantín totiž nedeľu výslovne označil ako „deň slnka“.

Ešte hlbšie spojenie medzi ním a slnečným kultom dokazuje aj archeológia. Pri vykopávkach pod Bazilikou sv. Petra v Ríme bola objavená mozaika, na ktorej je Kristus zobrazený ako neporaziteľné slnko – čo znovu naznačuje, ako sa v tej dobe prelínali kresťanské motívy s pohanskými predstavami.

Konštantín a titul Pontifex Maximus

Až do konca svojho života Konštantín naďalej pôsobil ako veľkňaz pohanstva. Držal si totiž titul Pontifex Maximus, čo znamenalo „najvyšší kňaz“ – vodca pohanského kňazstva. Zaujímavé je, že práve tento titul sa v 15. storočí stal čestným titulom rímskokatolíckeho pápeža.

Keď 11. mája 330 n. l. Konštantín zasvätil Konštantínopol ako nové hlavné mesto, ozdobil ho pokladmi získanými z pohanských chrámov. A čo viac – pri rôznych príležitostiach používal pohanské magické formulky na zabezpečenie úrody a uzdravovanie chorôb.

Historici sa zhodujú, že Konštantín mal výrazné ego. Keď dal postaviť Kostol apoštolov v Konštantínopole, umiestnil tam pamätníky dvanástich apoštolov – a priamo do stredu umiestnil vlastnú hrobku, čím sa symbolicky postavil ako trinásty a hlavný apoštol. Nielenže tým pokračoval v pohanskej praxi uctievania mŕtvych, ale sám seba zaradil medzi „svätých“.

Konštantín zároveň posilnil pohanské chápanie svätosti predmetov a miest. Práve vďaka jeho vplyvu sa v cirkvi začalo rýchlo šíriť uctievanie relikvií. Už v 4. storočí sa táto vášeň stala natoľko rozšírenou, že viacerí kresťanskí vodcovia proti tomu vystúpili. Označili to za „pohanský zvyk zavedený do cirkví pod rúškom náboženstva... dielo modloslužobníkov“.

Konštantín zaviedol do kresťanskej viery aj pojem „svätého miesta“, čo bol koncept prevzatý z pohanských svätýň. Práve kvôli tomu sa územie Palestíny začalo od 4. storočia vnímať ako „Svätá zem“, a tento status si udržala až do 6. storočia.

Po Konštantínovej smrti ho rímsky senát vyhlásil za božského – čo bola bežná prax pre pohanských cisárov. Tentoraz sa tomu nikto nepostavil. Z kresťanského pohľadu však ide o vážne znepokojivý fakt.

A napokon je tu Konštantínova matka Helena, známa svojou posadnutosťou relikviami. V roku 326 n. l. podnikla púť do Palestíny a o rok neskôr – v roku 327 – údajne v Jeruzaleme našla kríž a klince, ktoré mali byť použité pri Ježišovom ukrižovaní. Konštantín túto myšlienku nadšene podporil a propagoval názor, že kúsky dreva z Kristovho kríža majú duchovnú moc.

V osobnosti Konštantína – zakladateľa monumentálnych kresťanských stavieb – tak vidíme myslenie preniknuté pohanskou mágiou a symbolikou. Jeho dedičstvo sa zapísalo hlboko do dejín, no jeho duchovný odkaz ostáva dodnes predmetom otázok.

Konštantínov stavebný program

Po púti svojej matky Heleny do Jeruzalema v roku 327 n. l. začal cisár Konštantín budovať prvé kresťanské stavby po celej Rímskej ríši – a niektoré dokonca z verejných financií. Pri tom sa inšpiroval pohanským zvykom: stavať chrámy na počesť božstiev – v tomto prípade na počesť Boha.

Zaujímavosťou je, že svoje cirkevné budovy pomenovával po svätých, podobne ako pohania pomenúvali svoje chrámy po bohoch. A kam ich umiestňoval? Na cintoríny, kde kresťania zvykli jedávať na pamiatku zosnulých svätých. Inými slovami – stavby boli vystavané nad ich hrobmi.

Prečo? Pretože už najmenej sto rokov predtým sa pohrebiská svätých začali vnímať ako „sväté miesta“. A tak sa stalo bežnou praxou, že mnohé z najväčších budov boli postavené priamo nad hrobmi mučeníkov. Za tým stála predstava, že mučeníci majú rovnakú moc, akú kedysi pohania pripisovali svojim bohom – a tento pohľad kresťania naplno prevzali.

Najznámejšie „sväté priestory“ tej doby:

• Bazilika svätého Petra na vatikánskom kopci – postavená nad údajným hrobom apoštola Petra
• Bazilika svätého Pavla za hradbami – nad údajným hrobom Pavla
• Kostol Božieho hrobu v Jeruzaleme – vybudovaný nad predpokladaným miestom Ježišovho pohrebu a vzkriesenia
• Kostol Narodenia v Betleheme – nad jaskyňou, kde sa mal narodiť Ježiš

Konštantín postavil deväť kostolov v Ríme a množstvo ďalších v Jeruzaleme, Betleheme a Konštantínopole. Svojím stavebným programom natrvalo zmenil tvár kresťanskej praxe a ukotvil predstavu svätosti miesta v architektúre cirkvi.

Kresťanské posvätné stavby