To, že kresťania v apoštolskom veku postavili špeciálne domy uctievania, neprichádza do úvahy. Ako sa Spasiteľ sveta narodil v maštali a vystúpil do neba, tak aj apoštoli a ich nástupcovia až do tretieho storočia kázali na uliciach, trhoch, na horách, na púšťach a v domoch svojich obrátených. Ale koľko tisíc nákladných kostolov a kaplniek bolo odvtedy postavených a neustále sa stavajú vo všetkých častiach sveta ku cti ukrižovaného Vykupiteľa, ktorý v dňoch svojho poníženia nemal miesto, kde by mohol hlavu skloniť.

Mnohí súčasní kresťania majú milostný pomer s tehlami a maltou. Komplex budov je tak hlboko zakorenený v našom myslení, že ak sa skupina veriacich začne stretávať spolu, ich prvé myšlienky smerujú k zabezpečeniu budovy. Budova kostola je tak spojená s myšlienkou cirkvi, že ich podvedome stotožňujeme. Len počúvajte slovník dnešného priemerného kresťana: Váv, zlatko, videl si ten krásny kostol, okolo ktorého sme práve prešli? Bože môj! To je najväčší kostol, aký som kedy videl! Zaujímalo by ma, aké sú náklady na elektrickú energiu, aby to fungovalo? Náš kostol je príliš malý. Vyvíja mi klaustrofóbiu. Musíme rozšíriť balkón. Kostol je dnes chladný, mrznú mi tu nohy! Alebo čo slovník priemerného pastora: Nie je úžasné byť dnes v Božom dome? Musíme preukazovať úctu, keď prichádzame do svätyne Pánovej. Alebo čo matka, ktorá povie svojmu šťastnému dieťaťu (tlmenými tónmi): Utri si ten úsmev z tváre, Teraz si v kostole! Správame sa ako v Božom dome! Jednoducho povedané, žiadna z týchto myšlienok nemá nič spoločné s novozákonným kresťanstvom. Skôr odrážajú myslenie iných náboženstiev, predovšetkým judaizmu a pohanstva.

MIKINU SI Môžete ZAKúPIť TU

CHRÁMY, KŇAZI A OBETE

Staroveký judaizmus sa sústredil na tri prvky: chrám, kňazstvo a obeť.

Keď Ježiš prišiel, ukončil všetky tri a naplnil ich v sebe. On je chrám, ktorý stelesňuje nový a živý dom so živých kameňov. Je to kňaz, ktorý ustanovil nové kňazstvo. A On je dokonalá a dokonaná obeť. V dôsledku toho chrám, profesionálne kňazstvo a obeť judaizmu zomreli s príchodom Ježiša Krista. Kristus je naplnením a skutočnosťou toho všetkého. V grécko-rímskom pohanstve boli prítomné aj tieto tri prvky: pohania mali svoje chrámy, svojich kňazov a svoje obete. Boli to len kresťania, ktorí odstránili všetky tieto prvky. Dá sa správne povedať, že kresťanstvo bolo prvým náboženstvom, ktoré nebolo založené na chráme.

OD DOMÁCICH KOSTOLOV K SVÄTÝM KATEDRÁLAM

Prví kresťania verili, že Ježiš je samotná Božia prítomnosť. Verili, že telo Kristovo - cirkev, predstavuje chrám. Keď bol Ježiš na zemi, urobil niekoľko radikálne negatívnych vyhlásení o židovskom chráme. To, čo rozhnevalo mnohých Židov najviac, bolo jeho oznámenie, že ak bude chrám zničený, za tri dni postaví nový! (Ján 2:19-21)

Hoci Ježiš hovoril o chráme, ktorý existoval v architektonickom zmysle, v skutočnosti hovoril o svojom tele. Ježiš povedal, že keď bude tento chrám zničený, vzkriesi ho za tri dni. Mal na mysli skutočný chrám – cirkev – ktorú v sebe vzbudil na tretí deň (Efezanom 2:6). Odkedy Kristus vstal z mŕtvych, my kresťania sme sa stali Božím chrámom. Pri svojom zmŕtvychvstaní sa Kristus stal životodarným duchom (1 Korintským 15:45). Preto sa mohol usadiť vo veriacich, čím sa stali jeho chrámom, jeho domom. Z tohto dôvodu Nový zákon vždy vyhradzuje slovo cirkev (ekklesia) pre Boží ľud. Nikdy nepoužíva toto slovo na označenie budovy akéhokoľvek druhu.

Ježišov akt vyčistenia chrámu nielenže ukázal Jeho hnev na neúctu ľudí meniacich peniaze v chráme, ktorý bol obrazom pravého Božieho domu, ale tiež znamenal, že chrámové uctievanie judaizmu bude nahradené ním samým. S Ježišovým príchodom sa Boh Otec už nebude uctievať na vrchu alebo v chráme. Namiesto toho bude uctievaný v duchu a pravde.

Keď sa zrodilo kresťanstvo, bolo to jediné náboženstvo na planéte, ktoré nemalo žiadne posvätné predmety, žiadne posvätné osoby a žiadne posvätné priestory. Hoci boli prví kresťania obklopení židovskými synagógami a pohanskými chrámami, boli jedinými nábožnými ľuďmi na zemi, ktorí nestavali posvätné budovy na svoje uctievanie. Kresťanská viera sa rodila v domoch, na nádvoriach a pri cestách.

Počas prvých troch storočí kresťania nemali žiadne špeciálne budovy! Stretávanie sa v domácnostiach bolo vedomou voľbou prvých kresťanov. Ako sa kresťanské zbory zväčšovali, začali prestavovať svoje domovy, aby vyhovovali ich rastúcemu počtu.

Jedným z najvýznamnejších archeologických nálezov je dom Dura-Europos v modernej Sýrii. Toto je najstaršie identifikovateľné miesto kresťanského stretnutia. Bol to jednoducho súkromný dom prestavaný na miesto kresťanského zhromažďovania okolo roku 232 nášho letopočtu. Dom Dura-Europos bol v podstate domom, ktorého stena bola vytrhnutá medzi dvoma spálňami a vytvorila veľkú obývaciu izbu. S touto úpravou mohol dom pojať asi sedemdesiat ľudí. Prestavané domy ako Dura-Europos nemožno právom nazývať cirkevnými budovami. Boli to jednoducho domy, ktoré boli zrekonštruované tak, aby vyhovovali väčším zhromaždeniam. Okrem toho, tieto domy sa nikdy nenazývali chrámami, termínom, ktorý pohania aj Židia používali pre svoje posvätné priestory.

Kresťania začali nazývať svoje budovy chrámami až v pätnástom storočí.

VYTVÁRANIE POSVÄTNÝCH PRIESTOROV A OBJEKTOV

Koncom druhého a tretieho storočia došlo k posunu. Kresťania začali prijímať pohanský pohľad na uctievanie mŕtvych. Ich zameranie bolo na počesť pamiatky mučeníkov. Tak sa začali modlitby za svätých (ktoré sa neskôr zmenili na modlitby k nim). Kresťania prevzali od pohanov zvyk jesť na počesť mŕtvych. Kresťanský pohreb aj pohrebný dirge vznikli priamo z pohanstva v treťom storočí. Kresťania v treťom storočí mali dve miesta na svoje stretnutia: svoje domovy a cintorín. Stretli sa na cintoríne, pretože chceli byť blízko svojich mŕtvych bratov. Verili, že zdieľať jedlo na cintoríne mučeníka znamená pripomínať si ho a uctievať v jeho spoločnosti. Keďže tam sídlili telá "svätých" mučeníkov, kresťanské pohrebiská sa začali považovať za "sväté priestory". Kresťania potom začali stavať malé pomníky nad týmito priestormi – najmä nad hrobmi "slávnych svätých". Postaviť svätyňu nad pohrebiskom a nazvať ju svätou bolo tiež pohanskou praxou. V Ríme začali kresťania zdobiť katakomby (podzemné pohrebiská) kresťanskými symbolmi. Umenie sa tak začalo spájať s posvätnými priestormi. Klement Alexandrijský bol jedným z prvých kresťanov, ktorí obhajovali výtvarné umenie pri uctievaní. Je zaujímavé, že kríž ako umelecký odkaz na Kristovu smrť nemožno nájsť pred dobou Konštantína.

Kríž, umelecké znázornenie Spasiteľ pripútaný ku krížu sa prvýkrát zjavil v piatom storočí. Zvyk robiť "znamenie kríža" rukami siaha až do druhého storočia. Približne v druhom storočí začali kresťania uctievať kosti svätých a považovali ich za sväté a posvätné. Tým sa nakoniec zrodilo zbieranie relikvií. Úcta k mŕtvym bola najmocnejšou komunitotvornou silou v Rímskej ríši. Teraz ju kresťania absorbovali do svojej vlastnej viery. Koncom druhého storočia došlo aj k posunu v tom, ako sa nazeralo na Večeru Pánovu. Večera sa zmenila z plného jedla na štylizovaný obrad nazývaný sväté prijímanie. Vo štvrtom storočí sa kalich a chlieb považovali za vyvolávajúci pocit úžasu, hrôzy a tajomstva. V dôsledku toho kostoly na východe umiestnili baldachýn nad oltárny stôl, kde bol umiestnení chlieb a kalich. V šestnástom storočí boli na oltárnom stole umiestnené koľajnice. Koľajnice znamenali, že oltárny stôl je svätý predmet, s ktorým môžu manipulovať iba sväté osoby – t.j. duchovenstvo. Takže v treťom storočí mali kresťania nielen posvätné priestory, ale aj posvätné predmety. (Čoskoro sa u nich rozvinie posvätné kňazstvo.) V tomto všetkom kresťania druhého a tretieho storočia začali asimilovať magické myslenie, ktoré charakterizovalo pohanské myslenie. Všetky tieto faktory pripravili kresťanský terén pre muža ktorý bude zodpovedný za vytváranie cirkevných budov - KONŠTANTÍN.

SKÚMANIE PRVÝCH CIRKEVNÝCH BUDOV

Pretože budova kostola bola považovaná za posvätnú, zhromaždení museli pred vstupom podstúpiť očistný rituál. Takže vo štvrtom storočí boli na nádvorí postavené fontány, aby sa kresťania mohli umyť predtým, ako vstúpili do budovy. Konštantínove cirkevné budovy boli priestranné a veľkolepé budovy, o ktorých sa hovorilo, že sú "hodné cisára". Boli také nádherné, že jeho pohanskí súčasníci pozorovali, že tieto "obrovské budovy napodobňujú" štruktúru pohanských chrámov. Konštantín dokonca vyzdobil nové cirkevné budovy pohanským umením. Budovy kostola postavené za Konštantína boli vytvorené presne podľa modelu baziliky. Boli to spoločné vládne budovy, navrhnuté podľa gréckych pohanských chrámov. Baziliky plnili rovnakú funkciu ako stredoškolské posluchárne dnes. Boli úžasné na sedenie pasívnych a poslušných davov, aby sledovali predstavenie. To bol jeden z dôvodov, prečo si Konštantín vybral model baziliky. Uprednostňoval ho aj kvôli svojej fascinácii uctievaním slnka. Baziliky boli navrhnuté tak, aby slnko dopadalo na rečníka, keď stál tvárou v tvár zhromaždeniu. Podobne ako chrámy Grékov a Rimanov, aj kresťanské baziliky boli postavené s fasádou (čelnou) orientovanou na východ.

Poďme preskúmať vnútro kresťanskej baziliky. Bol to presný duplikát rímskej baziliky, ktorý bol používaný pre rímskych sudcov a dôstojníkov. Kresťanské baziliky mali vyvýšenú plošinu, kde slúžilo duchovenstvo. Plošina bola zvyčajne vyvýšená o niekoľko schodov. Bola tam aj koľajnica alebo zástena, ktorá oddeľovala duchovenstvo od laikov. V strede budovy bol oltár. Bol to buď stôl (oltárny stôl), alebo truhlica prikrytá vekom. Oltár bol považovaný za najsvätejšie miesto v budove z dvoch dôvodov. Po prvé, často obsahoval relikvie mučeníkov. (Po piatom storočí bola prítomnosť relikvie na oltári kostola nevyhnutná na to, aby sa kostol stal legitímnym.) Po druhé, na oltári bola položená Eucharistia (chlieb a kalich). Eucharistia, dnes chápaná ako posvätná obeta, bola obetovaná na oltári. Nikomu okrem duchovenstva, ktorí boli považovaní za "svätých mužov", nebolo dovolené prijímať Eucharistiu v zábradliach oltára. Pred oltárom stálo biskupské kreslo, ktoré sa volalo katedra. Termín ex cathedra je odvodený od tejto stoličky. Ex cathedra znamená "z trónu". Biskupská stolička, alebo "trón", ako sa nazývala, bola najväčším a najprepracovanejším sídlom v budove. Nahradila sídlo sudcu v rímskej bazilike. A bola obklopená dvoma radmi stoličiek vyhradených pre starších. Kázeň sa kázala z biskupského stolca. Moc a autorita spočívala na stoličke, ktorá bola pokrytá bielou ľanovou látkou. Starší a diakoni sedeli po oboch stranách v polkruhu.

Hierarchické rozlíšenie zakotvené v bazilikánskej architektúre bolo nezameniteľné. Zaujímavé je, že väčšina dnešných cirkevných budov má špeciálne stoličky pre pastora a jeho personál umiestnené na plošine za kazateľnicou. (Rovnako ako biskupský trón, aj pastorská stolička je zvyčajne najväčšia zo všetkých.) To všetko je jasným prenesením z pohanskej baziliky. Okrem toho všetkého Konštantín nezničil pohanské chrámy vo veľkom meradle. Ani ich nezatvoril. Na niektorých miestach boli existujúce pohanské chrámy zbavené modiel a premenené na kresťanské budovy. Kresťania používali materiály zbavené pohanských chrámov a stavali nové cirkevné budovy na pohanskom chráme.

HLAVNÉ VPLYVY NA UCTIEVANIE

Príchod budovy kostola priniesol významné zmeny v kresťanskom uctievaní. Keďže cisár bol v cirkvi "laikom" číslo jeden, jednoduchý obrad nestačil. Na jeho počesť bola pompéznosť a rituál cisárskeho dvora začlenený do kresťanskej liturgie. U Rímskych cisárov bolo zvykom mať pred sebou svetlá vždy, keď sa objavili na verejnosti. Svetlá sprevádzala ohnivá nádrž naplnená aromatickým korením. Konštantín, ktorý vychádzal z tohto zvyku, zaviedol sviečky a pálenie kadidla ako súčasť bohoslužby. Za Konštantínovej vlády sa duchovenstvo, ktoré najprv nosilo každodenné oblečenie, začalo obliekať do špeciálnych odevov. Aké boli tie špeciálne šaty? Boli to odevy rímskych úradníkov. Okrem toho boli v cirkvi zavedené rôzne gestá úcty voči duchovenstvu, porovnateľné s tými, ktoré sa používali na počesť rímskych úradníkov. Prijal sa aj rímsky zvyk začínať bohoslužbu procesnou hudbou. Za týmto účelom boli vyvinuté spevácke zbory a prinesené do kresťanskej cirkvi. Uctievanie sa stalo profesionálnejším, dramatickejším a slávnostnejším. Všetky tieto črty boli požičané z grécko-rímskej kultúry a prenesené priamo do kresťanskej cirkvi. Kresťanstvo štvrtého storočia bolo hlboko formované gréckym pohanstvom a rímskym imperializmom. Výsledkom toho všetkého bolo, že došlo k strate intimity a otvorenej účasti. Profesionálni duchovní vykonávali bohoslužby, zatiaľ čo laici sa prizerali ako diváci. Ako napísal jeden katolícky učenec, s príchodom Konštantína do kresťanskej liturgie prúdili rôzne zvyky starovekej rímskej kultúry. Dokonca aj obrady spojené so starobylým uctievaním cisára ako božstva, si našli cestu do uctievania Cirkvi, len vo svojej sekularizovanej podobe. Za Konštantínovej vlády sa kresťanská viera stala legitímnou. V skutočnosti sa dostal do stavu väčšieho ako judaizmus a pohanstvo. Z týchto dôvodov kresťania považovali Konštantínov nástup za cisára ako Boží čin. Tu bol Boží nástroj, ktorý ich prišiel zachrániť. Kresťanstvo a rímska kultúra sa teraz spojili spolu. Kresťanská budova dokazuje, že cirkev, či chcela alebo nie, uzavrela úzke spojenectvo s pohanskou kultúrou.

Ako povedal Will Durant, autor knihy Príbeh civilizácie (rozsiahle, jedenásťzväzkové dielo o svetových dejinách, ktoré mu vynieslo Pulitzerovu cenu), pohanské ostrovy zostali v rozširujúcom sa kresťanskom mori. Bol to tragický posun od primitívnej jednoduchosti, ktorú cirkev Ježiša Krista prvýkrát poznala.

Kresťania v prvom storočí boli proti svetovým systémom a vyhýbali sa akémukoľvek kontaktu s pohanstvom. Toto všetko sa zmenilo počas štvrtého storočia, keď sa cirkev objavila ako verejná inštitúcia vo svete a začala "absorbovať a pokresťančovať pohanské náboženské myšlienky a praktiky". Ako povedal jeden historik: Cirkevné budovy nahradili chrámy; Cirkevné dotácie nahradili chrámové pozemky a fondy. Za Konštantína bol štatút oslobodenia od dane udelený pre všetok cirkevný majetok.

V dôsledku toho je príbeh o stavbe kostola smutnou ságou kresťanstva, ktoré si požičiava pohanskú kultúru a radikálne mení tvár našej viery. Jednoducho povedané, cirkevné budovy konštantínovskej a postkonštantínovskej éry sa v podstate stali svätyňami. Kresťania prijali koncept fyzického chrámu. Nasávali pohanskú myšlienku, že existuje zvláštne miesto, kde Boh prebýva zvláštnym spôsobom. A to miesto je vytvorené "rukami".

Rovnako ako v prípade iných pohanských zvykov, ktoré boli začlenené do kresťanskej viery (ako je liturgia, kázeň, duchovné rúcha a hierarchická štruktúra vedenia), kresťania v treťom a štvrtom storočí nesprávne pripisovali pôvod stavby kostola starému zákonu. Ale toto bolo pomýlené myslenie.

Budova kostola bola požičaná z pohanskej kultúry. Dôstojný a sviatostný rituál vstúpil do bohoslužieb prostredníctvom tajomstiev [pohanských kultov] a bol ospravedlnený, ako mnoho iných vecí, odkazom na Starý zákon. Použiť Starý zákon ako ospravedlnenie stavby kostola je nielen nepresné, ale aj seba zničujúce.

Stará mojžišovská ekonómia posvätných kňazov, posvätných budov, posvätných rituálov a posvätných predmetov bola navždy zničená krížom Ježiša Krista. Okrem toho bola nahradená nehierarchickým, nerituálnym, neliturgickým organizmom nazývaným ekklesia (cirkev).