Vatikánsky kódex, pochádzajúci zo štvrtého storočia, sa považuje za jeden z najdôležitejších biblických rukopisov. S výnimkou niekoľkých medzier obsahuje celý Starý aj Nový zákon. Vpravo je koniec Lukášovho evanjelia a začiatok Jánovho evanjelia.

Textový výskum Biblie

Čo je textový výskum Starého zákona? ...............4

I. Biblia Hebraica od Rudolfa Kittela (BHK)...............9

II. Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS) ..........12

III. Budúcnosť Biblia Hebraica: Projekt Biblia Hebraica Quinta (BHQ) ......12

Čo je textový výskum Nového zákona? ...............16

I. Nestlé-Aland Novum Testamentum Graece a jeho história.........19

II. Grécky Nový zákon a jeho dejiny.......25

III. Výhľad: Výskum textu Nového zákona pokračuje............29

Všetky spoľahlivé preklady Starého zákona (SZ, často nazývaného Hebrejska Biblia - HB) do akéhokoľvek jazyka používaného dnes musia byť založené na starovekých rukopisoch, ktoré sa zachovali dodnes. Dôležitá úloha určiť hebrejský (väčšina SZ) a aramejský (časti Daniela, Ezdráša a niekoľko ďalších veršov) text, ktorý je najvernejší pôvodným spisom, je zložitá, pretože neexistuje žiadny dokument, ktorý by pochádzal z obdobia jeho biblického autora (autografu), ale iba starostlivo vytvorené, ale nie dokonalé kópie z neskorších období. Napríklad veľká časť prorockých spisov pochádza z 9. až 6. storočia pred Kristom, ale najstaršie fragmenty kópií v hebrejčine a aramejčine, ktoré existujú, pochádzajú z 2. storočia pred Kristom.

V 3. storočí pred Kristom bola hebrejská Biblia prvýkrát preložená do gréčtiny; táto takzvaná Septuaginta je najstarším a najdôležitejším nepriamym svedectvom z tej doby o znení hebrejského/aramejského textu. Neskôr boli pridané ďalšie staroveké preklady, predovšetkým preklad do bežnej („Vulgata“) latinčiny, sýrskej „Pešity“ a aramejského „Targumu“.

Najstaršími priamymi svedkami textu hebrejskej Biblie sú rukopisy nájdené v roku 1947 a neskôr v Judskej púšti, ktoré boli ukryté v jaskyniach neďaleko Kumránu na západnom okraji Mŕtveho mora. Tieto staroveké rukopisy obsahujú pozostatky približne 200 prepisov jednotlivých kníh Biblie z obdobia medzi rokmi 150 pred n. l. a 70 n. l. Okrem jedného prepisu knihy Izaiáš, ktorý sa zachoval v celom rozsahu, sú biblické texty z Kumránu iba fragmentmi, na ktorých je vo väčšine prípadov možné rozoznať veľmi obmedzený počet čitateľných slov, často len niekoľko znakov.

Najstarším kompletným odpisom celej hebrejskej Biblie, ako ju poznáme dnes, je Leningradský kódex z roku 1008. Ďalší staroveký odpis, Aleppský kódex, pochádzajúci takmer spred sto rokov (930 n. l.), bohužiaľ už nie je kompletný. Leningradský kódex a Aleppský kódex sú dva hlavné príklady takzvaného masoretského textu (MT; pozri nižšie str. 6-7).

Výskum textu Starého zákona sa zameriava na identifikáciu náhodných chýb, ako aj úmyselných zmien v texte hebrejskej Biblie, ku ktorým došlo v priebehu času. Snaží sa, kdekoľvek je to možné, tieto zmeny opraviť tak, že najprv identifikuje odchýlky v prenose porovnaním existujúcich rukopisov navzájom a so starovekými prekladmi a potom rekonštruuje pôvodnú verziu pomocou prísnych vedeckých kritérií. (Postup používaný pri výskume textu Nového zákona nájdete v nasledujúcej časti.) Len na základe rukopisných dôkazov je najlepšie dosiahnuteľné znenie hebrejskej Biblie také, aké bolo okolo roku 200 pred Kristom. Vzhľadom na neúplnú povahu textových svedkov, ktoré máme dnes k dispozícii, však túto najstaršiu dosiahnuteľnú textovú formu nemožno vo všetkých prípadoch rekonštruovať v rovnakom rozsahu. Aby sa v tlačenom vydaní hebrejskej Biblie prezentoval jednotný text, je preto potrebné upustiť od konštrukcie textovej formy opravenej podľa vedeckých kritérií (ako v prípade Nového zákona). Skôr je vhodné vytlačiť kópiu „Masoretského textu“ a potom v prípade potreby uviesť existujúce textové varianty v tzv. kritickom aparáte na konci každej strany. Na tomto mieste možno tiež zaznamenať akékoľvek vedecké návrhy na zlepšenie Masoretského textu.

Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS), výsledok zistení z viac ako 100 rokov textového výskumu Starého zákona, sa riadi touto zásadou. BHS sa dnes univerzálne používa a je uznávaná medzi vedcami zo všetkých kresťanských a židovských prostredí ako vysoko spoľahlivé vydanie textu hebrejskej Biblie. Poskytuje základ pre vzdelávanie duchovenstva v pôvodnom jazyku Starého zákona a je základom všetkých serióznych moderných prekladov Biblie.

Leningradský kódex. Ilustrácia zobrazuje jednu z prepracovane vyhotovených ozdobných strán na konci rukopisu. Citáty z masoretských pravidiel a biblických textov sú napísané geometrickými vzormi. V strede je poznámka pisára: „Ja, Samuel ben Jakob, som napísal tento kódex a poskytol interpunkciu a masorah...“

Pozadie: »Masora« a »masoretický text«

Zvláštnosťou spôsobu, akým sa hebrejčina bežne písala (a podobne ako arabčina stále píše), je, že sa píše bez väčšiny samohlások. Viac ako tisíc rokov sa spoluhlásky písali, ale samohlásky potrebné na výslovnosť musel doplniť čitateľ. To platí aj pre kumránske rukopisy. Tento „spoluhláskový“ text hebrejskej Biblie sa od prvého storočia nášho letopočtu považuje za pevný (nemenný) a židovský ľud odvtedy prikladá veľký význam jeho presnému prenosu. Problémom zostáva, že spoluhláskový text často umožňuje rôzne možné výslovnosti a teda potenciálne aj rôzne významy. Znalosť správnej výslovnosti a významu sa preto musela odovzdávať z generácie na generáciu spolu s písaným textom. Okolo roku 600 nášho letopočtu židovskí učenci, takzvaní masoreti (doslova „prenášači tradície“), nakoniec vyvinuli systém samohlások a prízvukov, ktoré tiež presne fixovali alebo stanovili výslovnosť, a teda aj význam textu hebrejskej Biblie. Masoreti zároveň vykonávali textový výskum najvyššej kvality. Okrem stanovenia pevnej výslovnosti a významu sa tiež snažili zabezpečiť biblický text pred chybami pri kopírovaní a, kdekoľvek to bolo možné, opraviť existujúce chyby. Za týmto účelom na okraj svojich rukopisov pridávali podrobné poznámky o variantoch písania (ortografických), štatistické informácie o frekvencii konkrétnych slov a dokonca aj pokyny, kde považovali za potrebné čítanie odlišné od prenášaného spoluhláskového textu. Tento súhrn poznámok na okraji sa označuje ako Masorah Parva („malá Masora“). Spolu s touto menšou zbierkou poznámok masoreti zostavovali aj zoznamy celých pasáží z biblického textu, ktoré sa vyznačujú napríklad charakteristickým ortografickým variantom, konkrétnou postupnosťou slov alebo inou zvláštnosťou. Tieto zoznamy, súhrnne označované ako Masorah Magna („veľká Masora“), sú uvedené v hornej a dolnej časti strán masoretských rukopisov. Veľmi precízna práca masoretov viedla k vzniku termínu pre starostlivo kopírovaný biblický text, ktorý vytvorili, „masoretický text“. Vďaka ich starostlivej práci vykonanej medzi 6. a 8. storočím existuje odvtedy do značnej miery jednotne prenášaná verzia hebrejskej Biblie len s malými textovými obmenami.

Alepský kódex z Tiberiasu, okolo roku 930. Z pôvodného obsahu sa zachovalo len približne dve tretiny. Biblický text s masoretskými samohláskami a prízvukmi je napísaný v troch stĺpcoch. Medzi stĺpcami a na okraji je Masora Parva a v hornej a dolnej časti stránky je Masora Magna. Úplne vpravo je zaužívaný priebeh textu prerušený, aby sa konkrétna pasáž (v tomto prípade Joz 12:9-24) mohla uviesť v súlade s odovzdanými pravidlami.