V tomto ohľade boli kostoly v prvom storočí skutočne zvláštnosťou. Boli to náboženské skupiny bez kňaza, chrámu a obety. Samotní kresťania viedli cirkev pod Kristovým priamym vedením. Vedúci boli organickí, bez titulu a boli uznávaní skôr podľa svojej služby a duchovnej zrelosti než podľa titulu alebo úradu. Medzi zhromaždenými boli starší (pastieri alebo dozorcovia). Všetci títo muži mali rovnaké postavenie. Nebola medzi nimi žiadna hierarchia. Prítomní boli aj mimo miestni pracovníci, ktorí zakladali zbory. Títo sa nazývali "poslaní" alebo apoštoli. Ale nezačali bývať v cirkvách, o ktoré sa starali. Ani ich nekontrolovali. 

Slovník novozákonného vedenia nepripúšťa žiadne pyramídové štruktúry. Je to skôr jazyk horizontálnych vzťahov, ktorý zahŕňa príkladné konanie. Vedenie Cirkvi sa začalo formalizovať približne v čase smrti putovných apoštolských pracovníkov. Koncom prvého a začiatkom druhého storočia sa miestni presbyteri začali objavovať ako rezidentní "nástupcovia" jedinečnej vedúcej úlohy, ktorú zohrávali apoštolskí pracovníci. To viedlo k vzniku jednej vedúcej osobnosti v každej cirkvi. Bez vplyvu mimo miestnych pracovníkov, ktorých mentorovali novo zmluvní apoštoli, sa cirkev začala posúvať smerom k organizačným vzorcom svojej okolitej kultúry. 

Ignác Antiochijský (35-107) bol nápomocný v tomto posune. Bol prvou postavou v histórii cirkvi, ktorá urobila krok po klzkom svahu smerom k jedinému vodcovi v cirkvi. Môžeme k nemu vystopovať pôvod súčasného pastora a cirkevnej hierarchie. Ignác povýšil jedného zo starších v každom zbore nad všetkých ostatných. Povýšený starší sa teraz nazýval biskup. Všetky povinnosti, ktoré patrili kolégiu starších, vykonával biskup.

V roku 107 n. l. napísal Ignác sériu listov, keď bol na ceste do Ríma. Šesť zo siedmich týchto listov udiera na rovnakú strunu. Vyzdvihujú autoritu a dôležitosť biskupského úradu! Podľa Ignáca mal biskup konečnú moc a mal by byť absolútne poslušný. Zamyslime sa nad nasledujúcimi úryvkami z jeho listov: 

Preto by sme mali biskupa považovať za samotného Pána... 

Vy všetci nasledujete biskupa tak, ako Ježiš Kristus nasleduje Otca... 

Kdekoľvek sa objaví biskup, tam bude ľud; ako keď sa tam objavil Ježiš... 

Okrem biskupa nie je dovolené krstiť a podávať večeru pánovu, ale čokoľvek schváli, to sa páči aj Bohu... 

Je dobré poznať Boha a biskupa. Ten, kto si ctí biskupa, je ctený Bohom...

Nerobte nič bez biskupa. Ako teda Pán neurobil nič bez Otca, keď bol s ním zjednotený, ani apoštoli, tak ani vy nič nerobte bez biskupa a presbyterov...

Na svojho biskupa by ste sa mali pozerať ako na predobraz Otca. 

Pre Ignáca stál biskup na mieste Boha, zatiaľ čo presbyteri alebo starší stáli na mieste dvanástich apoštolov. Pripadlo samotnému biskupovi, aby slávil Večeru Pánovu, vykonával krsty, dával rady, disciplinoval členov cirkvi, schvaľoval manželstvá a kázal. Starší sedeli s biskupom pri Večeri Pánovej. Bol to však biskup, ktorý jej predsedal. Ujal sa vedenia verejných modlitieb a služby. Len v najkrajnejších prípadoch mohol laik prijať Večeru Pánovu bez prítomnosti biskupa. 

Podľa Ignáca bol biskup liekom na rozptýlenie falošného učenia a nastolenie jednoty cirkvi. Ignác veril, že ak má cirkev prežiť nápor herézy, musí vyvinúť rigidnú mocenskú štruktúru podľa vzoru centralizovanej politickej štruktúry Ríma. Vláda jedného biskupa by zachránila cirkev pred herézou a vnútornými spormi. Historicky je to známe ako "mono episkopát" alebo "monarchický episkopát". Je to typ organizácie, kde sa biskup odlišuje od starších (presbytérium) a radí sa nad nich. 

V čase Ignáca sa vláda jedného biskupa v iných regiónoch neuchytila. Ale v polovici druhého storočia bol tento model pevne zavedený vo väčšine cirkví. Do konca tretieho storočia prevládala všade. 

Biskup sa nakoniec stal hlavným správcom a distribútorom cirkevného bohatstva. Bol to muž zodpovedný za vyučovanie viery a poznania kresťanstva. Kongregácia, ktorá bola kedysi aktívna, sa teraz stala pasívnou. Boží ľud sa len prizeral, ako biskup vystupuje. Biskup sa v skutočnosti stal sólo pastierom cirkvi – profesionálom v spoločných bohoslužbách. Bol vnímaný ako hovorca a hlava kongregácie a ten, kto riadi všetky cirkevné aktivity. Stručne povedané, bol predchodcom súčasného pastora.

Tertulián bol prvým spisovateľom, ktorý použil slovo duchovenstvo na označenie samostatnej triedy kresťanov. Tertulián aj Klement popularizovali slovo duchovenstvo vo svojich spisoch. Na druhej strane Nový zákon nikdy nepoužíva termíny klérus a laici a nepodporuje myšlienku, že existujú tí, ktorí slúžia (klérus) a tí, ktorým sa služba vykonáva (laici). To, čo máme v Tertuliánovi a Klementovi, je teda jasným odklonom od kresťanského zmýšľania v prvom storočí, keď všetci veriaci mali rovnaké postavenie. 

V polovici tretieho storočia sa autorita biskupa upevnila na pevný úrad. Potom sa objavil Cyprián z Kartága, ktorý pokračoval v dopade. Cyprián bol bývalým pohanským rečníkom a učiteľom rétoriky. Keď sa stal kresťanom, začal plodne písať. Cyprián sa však nikdy nevzdal niektorých svojich pohanských myšlienok. Vďaka Cypriánovmu vplyvu sa otvorili dvere na vzkriesenie starozákonnej ekonómie kňazov, chrámov, oltárov a obetí. Biskupi sa začali nazývať kňazmi, čo je zvyk, ktorý sa stal bežným v treťom storočí. Príležitostne ich nazývali aj pastormi. V treťom storočí mala každá cirkev svojho biskupa. (V tom čase boli biskupi v podstate hlavami miestnych cirkví. Neboli to diecézni superintendenti, ako sú dnes v rímskom katolicizme.) A biskupi a presbyteri sa spolu začali nazývať "klérus". 

Cyprián učil, že biskup nemá predstaveného okrem Boha. Zodpovedal sa jedine Bohu. Každý, kto sa oddelil od biskupa, sa oddelil od Boha. Cyprián tiež učil, že časť Pánovho stáda bola pridelená každému jednotlivému pastierovi (biskupovi). 

Po Nicejskom koncile (325) začali biskupi delegovať zodpovednosť za Večeru Pánovu na presbyterov. Presbyteri boli len o niečo viac ako zástupcovia biskupa, ktorí vykonávali jeho autoritu vo svojich cirkvách. Keďže Pánovu večeru vysluhovali presbyteri, začali sa nazývať kňazmi. Čo bolo prekvapujúcejšie, biskupa začali považovať za veľkňaza, ktorý vie odpúšťať hriechy! Všetky tieto trendy zatemnili novozákonnú realitu, že všetci veriaci sú kňazmi Boha. 

Vo štvrtom storočí táto odstupňovaná hierarchia dominovala kresťanskej viere. Kasta duchovenstva bola teraz zabetónovaná. Na čele cirkvi stál biskup. Pod ním bolo kolégium presbyterov. Pod nimi stáli diakoni. A pod všetkými boli laici. Vláda jedného biskupa sa stala akceptovanou formou cirkevnej vlády v celej Rímskej ríši. (Počas tejto doby niektoré cirkvi začali uplatňovať autoritu nad inými cirkvami – čím sa rozšírila hierarchická štruktúra) 

Koncom štvrtého storočia biskupi kráčali s veľmocou. Konštantín bol prvý, kto im dal obrovské privilégiá. Zapojili sa do politiky, ktorá ich ešte viac oddelila od presbyterov. Vo svojich pokusoch posilniť biskupský úrad Cyprián obhajoval neprerušenú postupnosť biskupov, ktorá siahala až k Petrovi. Táto myšlienka je známa ako apoštolská postupnosť. Vo svojich spisoch používal Cyprián oficiálny jazyk starozákonného kňazstva, aby ospravedlnil túto prax. 

Podobne ako Tertulián (160-225) a Hippolytus (170-236) pred ním, aj Cyprián používal termín sacerdotes na opis presbyterov a biskupov. Ale išiel ešte o krok ďalej. Nenovozákonný koncept sacerdotalizmu – viera, že existuje božsky určená osoba ktorá je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi – pochádza od Cypriána. Tvrdil, že kresťanskí duchovní sú kňazi, ktorí prinášajú svätú obeť (Eucharistiu) a že sú sami posvätní (svätí). Cypriánovi môžeme pripísať aj názor, že keď kňaz obetoval Eucharistiu, v skutočnosti obetoval Kristovu smrť v mene zhromaždenia. Podľa Cypriánovej mysle sa Kristovo telo a krv opäť obetujú prostredníctvom Eucharistie. Preto práve v Cypriánovi nachádzame semená stredovekej katolíckej omše. Táto myšlienka rozšírila klin medzi klérom a laikmi. Vytvorila tiež nezdravú závislosť laikov na klére.

Farskí (miestni) kňazi sa stali stredobodom života cirkvi viac ako biskupi. Kňaz teraz stál na Božom mieste a kontroloval sviatosti. Keď sa latinčina stala bežným jazykom v polovici štvrtého storočia, kňaz vzýval slová hoc est corpus meum. Tieto latinské slová znamenajú "Toto je moje telo". Týmito slovami sa kňaz stal dozorcom nad tajomnými udalosťami, o ktorých sa verilo, že sa odohrali počas katolíckej omše. 

Ambrózovi Milánskemu môžeme pripísať zásluhu za myšlienku, že už len vyslovenie hoc est corpus meum nadprirodzene premenilo chlieb a víno na Pánove fyzické telo a krv. (Niektorí učenci hovoria, že javiskovo-magická fráza hocus pocus pochádza z hoc est corpus meum.) Podľa Ambróza bol kňaz obdarený zvláštnou mocou zvolať Boha z neba na chlieb.

Kvôli tejto sviatostnej funkcii slovo presbyteros začalo znamenať "sacerdos" (kňaz). V dôsledku toho, keď bolo latinské slovo presbyter prevzaté do angličtiny, malo význam "kňaz" a nie "starší". V rímskokatolíckej cirkvi bol teda kňaz široko používaným termínom na označenie miestneho presbytera.

Vo štvrtom storočí tieto prvky vytvrdili tepny kedysi živej, dýchajúcej ekklesie Boha – v rámci ktorej bola služba funkčná, vedená Duchom, organická a zdieľaná všetkými veriacimi. 

V piatom storočí sa pojem kňazstva všetkých veriacich úplne vytratil z kresťanskej praxe. Prístup k Bohu teraz kontrolovala kasta duchovenstva. Začal sa presadzovať duchovný celibát. Zriedkavé prijímanie sa stalo pravidelným zvykom takzvaných laikov. Budova kostola bola teraz zahalená kadidlom a dymom. A bola predstavená malá, ale veľmi významná clona, ktorá oddeľovala duchovných od laikov. Menila sa aj úloha biskupa, ktorý ho povýšil zo služby hlavy miestnej cirkvi na zástupcu všetkých v danej oblasti. Biskupi vládli nad cirkvami rovnako, ako rímski guvernéri vládli nad svojimi provinciami. Nakoniec dostal rímsky biskup najväčšiu autoritu zo všetkých a jeho pozícia sa nakoniec vyvinula do úradu pápeža.

Edwin Hatch píše: "Kresťanské cirkvi sa väčšinou spájali podľa línií Rímskej ríše." To sa nevzťahovalo len na odstupňovanú hierarchiu, ktorú prijala do svojej vedúcej štruktúry, ale aj na spôsob, akým sa cirkev rozdelila na gradácie diecéz, provincií a obcí, ktoré boli všetky kontrolované systémom vedenia zhora nadol. Vývoj organizácie kresťanských cirkví bol postupný, dodáva Hatch, a prvky, z ktorých bola táto organizácia zložená, už existovali v ľudskej spoločnosti. 

Will Durant robí podobný bod, poznamenávajúc, že kresťanstvo "rástlo absorpciou pohanskej viery a rituálov, stalo sa triumfálnou cirkvou tým, že zdedilo organizačné vzorce a Ríma. Ako Judea dala kresťanstvu etiku a Grécko jej dalo teológiu, tak teraz jej dal organizáciu Rím. 

Vo štvrtom storočí cirkev nasledovala príklad Rímskej ríše. Cisár Konštantín usporiadal cirkev do diecéz podľa vzoru rímskych regionálnych okresov. (Slovo diecéza bol sekulárny termín, ktorý označoval väčšie administratívne jednotky Rímskej ríše.) 

Neskôr pápež Gregor formoval službu celej cirkvi podľa rímskeho práva. Durant dodáva: „Keď kresťanstvo dobylo Rím, cirkevná štruktúra pohanskej cirkvi, titul a rúcha pontifex maximus a okázalosť nepamätného obradu prešli ako materská krv do nového náboženstva a zajatý Rím zajal svojho premožiteľa. 

Toto všetko bolo v hrubom rozpore s Božím spôsobom pre Jeho cirkev. Keď teda Ježiš vstúpil do drámy ľudských dejín, zlikvidoval tak náboženskú profesionálnu ikonu, ako aj hierarchickú formu vedenia. Ako rozšírenie Kristovej povahy a poslania bola raná cirkev prvým „laikom vedeným" hnutím v histórii. Ale so smrťou apoštolov a mužov, ktorých vycvičili, sa veci začali meniť. Odvtedy cirkev Ježiša Krista odvodila svoj vzor pre organizáciu cirkvi zo spoločností, do ktorých bola umiestnená napriek varovaniu nášho Pána, že zasväcuje novú spoločnosť s jedinečným charakterom (Matúš 23:8-11 a Marek 10:42). Na rozdiel od ustanovení Starého zákona prijatých na hore Sinaj, ani Ježiš, ani Pavol nezaviedli žiadne pevné organizačné vzorce pre Nový Izrael.

V roku 313 oslobodil kresťanské duchovenstvo od platenia daní, čo sa tradične tešilo pohanským kňazom. Oslobodil ich aj od povinnej verejnej funkcie a iných občianskych povinností. Boli oslobodení od súdenia svetskými súdmi a od služby v armáde. (Biskupov mohol súdiť iba biskupský súd, nie súdy všeobecného práva.) Vo všetkých týchto veciach dostalo duchovenstvo osobitné triedne postavenie. 

Konštantín bol prvý, kto použil slová klerik a klerici na zobrazenie vyššej spoločenskej triedy. Cítil tiež, že kresťanské duchovenstvo si zaslúži rovnaké privilégiá ako vládni úradníci. Takže biskupi sedeli v súde ako svetskí sudcovia. 

Čistý výsledok bol alarmujúci: duchovenstvo malo prestíž nositeľov cirkevných úradov, privilégiá uprednostňovanej triedy a moc bohatej elity. Stali sa izolovanou triedou so samostatným občianskym stavom a spôsobom života. Dokonca sa obliekali a upravovali inak ako obyčajní ľudia. Biskupi a kňazi si oholili hlavy. Táto prax, známa ako tonzúra, pochádza zo starého rímskeho obradu adopcie. Všetci, ktorí mali oholené hlavy, boli známi ako úradníci alebo duchovní. Začali tiež nosiť oblečenie rímskych úradníkov. Nemalo by byť prekvapením, že toľko ľudí v Konštantínovej dobe zažilo náhle "povolanie do služby". Byť cirkevným dôstojníkom sa podľa nich stalo viac kariérou ako povolaním.

Slová historika Willa Duranta: "Zatiaľ čo kresťanstvo obrátilo svet; svet obrátil kresťanstvo a ukázal prirodzené pohanstvo ľudstva." Praktiky mysterióznych náboženstiev sa začali používať pri uctievaní cirkvi. A pohanský pojem dichotómie medzi posvätným a profánnym si našiel cestu do kresťanského zmýšľania. Právom možno povedať, že triedny rozdiel medzi klérom a laikmi vyrástol práve z tejto dichotómie. Kresťanský život sa teraz delil na dve časti: svetskú a duchovnú – profánnu a posvätnú.

V treťom storočí sa priepasť medzi klérom a laikmi zväčšila do bodu, z ktorého niet návratu. Duchovní boli vyškolení vodcovia cirkvi – strážcovia pravoslávia – vládcovia a učitelia ľudu. Mali dary a milosti, ktoré neboli dostupné menším smrteľníkom. Laici boli druhotriedni, nevyškolení kresťania. Veľký teológ Karl Barth správne povedal: "Termín 'laici' je jedným z najhorších v slovníku náboženstva a mal by byť vylúčený z kresťanskej konverzácie. Táto falošná dichotómia viedla k hlboko mylnej myšlienke, že existujú posvätné povolania (povolanie k "službe") a bežné povolania (povolanie k svetskému povolaniu). 

Historik Philip Schaff správne opisuje tieto faktory ako vytvorenie "sekularizácie cirkvi", kde sa "čistý prúd kresťanstva" znečistil." Všimnite si, že táto mylná dichotómia stále žije v mysliach mnohých veriacich aj dnes. Ale tento koncept je pohanský, nie kresťanský. Prerušuje novozákonnú skutočnosť, že každodenný život je posvätený Bohom. 

Spolu s týmito zmenami myslenia prišla aj nová slovná zásoba. Kresťania začali prijímať slovnú zásobu pohanských kultov. Titul pontifex (pápež, pohanský titul) sa stal bežným pojmom pre kresťanské duchovenstvo vo štvrtom storočí. Rovnako aj "Majster ceremónií" a "Veľmajster lóže". To všetko posilňovalo mystiku kléru ako strážcov Božích tajomstiev. Stručne povedané, od konca štvrtého storočia do piateho storočia sa duchovenstvo stalo sakrálnou kastou – duchovne elitnou skupinou "svätých mužov". To nás privádza k chúlostivej téme vysviacky.

Predtým, ako preskúmame historické korene vysviacky, pozrime sa, ako bolo vodcovstvo uznávané v ranej cirkvi. Po založení cirkvi sa apoštolskí pracovníci (zakladatelia zborov) prvého storočia po určitom čase vrátili k tomuto orgánu. V niektorých z týchto cirkví robotníci verejne uznávali starších. V každom prípade, starší boli "na mieste" už predtým, ako boli verejne schválení. Starší sa v cirkvi prirodzene objavili v priebehu času. Neboli menovaní do externého úradu. Namiesto toho boli uznaní na základe ich seniority a duchovnej služby cirkvi. Podľa Nového zákona je uznanie určitých nadaných členov niečo, čo je inštinktívne a organické. Každý veriaci má rozlišovaciu schopnosť rozpoznal tých vo svojej cirkvi, ktorí sú obdarovaní vykonávať rôzne služby.

Je zarážajúce, že iba tri pasáže v Novom zákone nám hovoria, že starší boli verejne uznávaní. 

1. Starší boli uznávaní v zboroch v Galácii (Skutky 14:23). 

2. Pavol dal Timotejovi uznať starších v Efeze (1 Timoteovi 3:1). 

3. Tiež povedal Títovi, aby ustanovil starších v cirkvi na Kréte (Títovi 1:5). 

Slovo vysvätiť (KJV) v týchto pasážach neznamená uviesť do úradu. Skôr v sebe nesie myšlienku schvaľovať, potvrdzovať a ukazovať to, čo sa už deje. Vyjadruje tiež myšlienku požehnania. Verejné uznanie starších a iných služieb bolo zvyčajne sprevádzané kladením rúk apoštolskými pracovníkmi. (V prípade vyslania robotníkov to urobila cirkev alebo starší.)

V prvom storočí kladenie rúk znamenalo iba potvrdenie funkcie, nie splátku do kancelárie alebo udelenie osobitného postavenia. Koncom druhého a začiatkom tretieho storočia to znamenalo to druhé. Počas tretieho storočia nadobudla vysviacka úplne iný význam. Bol to formalizovaný kresťanský obrad. Vo štvrtom storočí bol obrad vysviacky ozdobený symbolickým odevom a slávnostným rituálom. Vysviackou vznikla cirkevná kasta, ktorá si uzurpovala veriace kňazstvo. 

Odkiaľ kresťania vzali svoj vzor vysviacky? Obrad vysviacky nastavili podľa rímskeho zvyku menovať mužov do civilného úradu. Celý proces, až po samotné slová, pochádzal priamo z rímskeho občianskeho sveta. Vo štvrtom storočí sa termíny používané pre menovanie do rímskeho úradu a pre kresťanskú vysviacku stali synonymami. 

Keď Konštantín urobil z kresťanstva náboženstvo voľby, štruktúry vedenia cirkvi boli posilnené politickými sankciami. Formy starozákonného kňazstva boli spojené s gréckou hierarchiou. Je smutné, že cirkev bola v tejto novej forme zabezpečená – rovnako ako dnes. Čoskoro sa vysviacka považovala za obrad, ktorý vyústil do neodvolateľného postavenia. 

Augustín učil, že vysviacka dáva kňazovi "definitívnu neodstrániteľnú stopu", ktorá mu dáva silu plniť svoje kňazské funkcie. Kresťanská vysviacka sa teda začala chápať ako to, čo predstavuje základný rozdiel medzi klérom a laikmi. Tým bolo duchovenstvo splnomocnené vysluhovať sviatosti. Verilo sa, že kňaz, ktorý vykonáva Božiu službu, by mal byť najdokonalejší a najsvätejší zo všetkých kresťanov. 

Gregor Naziánsky (329-389) a Chryzostom mali takú vysokú mienku o tých, ktorí zastávali kňazstvo, že pre duchovenstvo hrozilo nebezpečenstvo, ak by nežili v súlade so svätosťou svojej služby. Kňaz, ako si všimol Chryzostom, je vo svojej farnosti vždy posudzovaný, akoby bol anjelom a nie rovnako krehkým ako ostatní ľudia.

Ako mohol kňaz žiť v takom stave čistej svätosti? Ako mal byť hoden slúžiť v „zbore anjelov“? Odpoveďou bola vysviacka. Vysvätením prúdil do kňaza prúd božích milostí, čím sa stal vhodnou nádobou na Božie použitie. Táto myšlienka, známa aj ako „sacerdotálne nadanie“, sa prvýkrát objavuje v spisoch Gregora z Nyssy (330-395).

Gregor tvrdil, že vysviacka robí kňaza "neviditeľným, ale v skutočnosti iným, lepším človekom" a povyšuje ho vysoko nad laikov. "Tá istá moc slova," píše Gregor, "robí kňaza ctihodným a čestným, oddeleným. Kým ešte včera bol jedným z masy, jedným z ľudí, zrazu sa stal sprievodcom, prezidentom, učiteľom spravodlivosti, inštruktorom skrytých tajomstiev.

Vypočujte si slová jedného dokumentu zo štvrtého storočia: 

- Biskup, je služobníkom Slova, strážcom poznania, prostredníkom medzi Bohom a vami v niekoľkých častiach vášho uctievania Boha. 

- On je váš vládca a miestopríslušníkom. 

- Je ďalším po Bohu, vašom pozemskom bohu, ktorý má právo, aby ste ho uctievali.

Kňazi boli identifikovaní ako "Boží zástupcovia na zemi". Aby sa ešte viac ukázalo, že kňazi sa odlišujú od ostatných ľudí, ich životný štýl a oblečenie boli odlišné od štýlu laikov. Žiaľ, tento koncept vysviacky nikdy neopustil kresťanskú vieru. V súčasnom kresťanstve je živá a zdravá. V skutočnosti, ak sa pýtate, prečo a ako sa súčasný pastor stal takým povýšeným ako "svätý Boží muž", toto sú korene.

Eduard Schweizer vo svojom klasickom diele Cirkevný poriadok v Novom zákone tvrdí, že Pavol nevedel nič o vysviacke, ktorá udeľuje kresťanovi služobné alebo klerikálne právomoci. Pastieri v prvom storočí (starší, dozorcovia) nedostali nič, čo by sa podobalo dnešnej vysviacke. Neboli umiestnení nad zvyškom stáda. Boli to tí, ktorí slúžili medzi nimi (pozri Skutky 20:28, NASB a 1 Peter 5:2-3, NASB). 

Cestujúci apoštolskí pracovníci len verejne podporovali starších v prvom storočí ako tých, ktorí sa starajú o cirkev. Takéto uznanie bolo jednoducho uznaním funkcie. Neudeľovala osobitné právomoci. Nebolo to ani trvalé vlastníctvo. Súčasná prax vysviacky vytvára osobitnú kastu kresťanov. Či už je to kňaz v katolicizme alebo pastor v protestantizme, výsledok je rovnaký: najdôležitejšia služba je obmedzená na niekoľko "špeciálnych" veriacich. Takáto myšlienka je škodlivá a nebiblická.

Nová zmluva nikde neobmedzuje kázanie, krst alebo rozdávanie Večere Pánovej "vysväteným". Významný učenec James D. G. Dunn to vyjadril najlepšie, keď povedal, že tradícia duchovenstva a laikov urobila viac pre podkopanie autority Nového zákona než väčšina heréz. Keďže cirkevný úrad mohol byť zastávaný len prostredníctvom obradu vysviacky, moc vysvätiť sa stala kľúčovou otázkou pri držaní náboženskej autority. Biblický kontext sa stratil. Na ospravedlnenie hierarchie kléru a laikov boli použité metódy korektúry textu. Snáď najznámejším príkladom je to, že raní katolíci použili Matúša 16 na ospravedlnenie vytvorenia pápežského systému a doktríny postupnosti apoštolov. Výsledok: obyčajní veriaci, vo všeobecnosti nevzdelaní, boli vydaní na milosť a nemilosť profesionálnemu duchovenstvu.

Luther, Kalvín a Zwingli potvrdili veriace kňazstvo vzhľadom na individuálny vzťah človeka k Bohu. Správne učili, že každý kresťan má priamy prístup k Bohu bez potreby ľudského sprostredkovateľa. Bola to nádherná obnova. Ale bolo to jednostranné. Čo reformátori nedokázali urobiť, bolo obnoviť korporátny rozmer veriaceho kňazstva. 

Znovuzriadili náuku o veriacom kňazstve soteriologicky – t.j. tak, ako sa týkala spasenia. Nepodarilo sa im ju však obnoviť ekleziologicky – t. j. tak, ako sa týkala cirkvi. Inými slovami, reformátori obnovili iba kňazstvo veriaceho (jednotné číslo). Pripomenuli nám, že každý kresťan má individuálny a okamžitý prístup k Bohu. Akokoľvek je to úžasné, neobnovili kňazstvo všetkých veriacich (kolektívne množné číslo). Toto je požehnaná pravda, že každý kresťan je súčasťou klanu, ktorý zdieľa Božie slovo jeden s druhým. (Boli to anabaptisti, ktorí túto prax obnovili. Bohužiaľ, toto zotavenie bolo jedným z dôvodov, prečo boli protestantské a katolícke meče červené anabaptistickou krvou.) 

Zatiaľ čo reformátori boli proti pápežovi a jeho náboženskej hierarchii, stále sa držali úzkeho pohľadu na službu, ktorý zdedili. Verili, že „služba“ je inštitúcia, ktorá bola uzavretá medzi tými niekoľkými „povolanými“ a „vysvätenými.“ Reformátori teda stále potvrdzovali rozkol medzi duchovenstvom a laikmi. Len vo svojej rétorike uviedli, že všetci veriaci sú kňazmi a služobníkmi. Vo svojej praxi to popierali. 

Takže po odstránení dymu z reformácie sme skončili s tým istým, čo nám dali katolíci – selektívnym kňazstvom! Luther sa držal myšlienky, že tí, ktorí kážu, musia byť špeciálne vyškolení. Podobne ako katolíci, aj reformátori verili, že iba "vysvätený služobník" môže kázať, krstiť a vysluhovať Večeru Pánovu. Výsledkom bolo, že vysviacka dala služobníkovi zvláštnu auru Božej priazne, ktorú nebolo možné spochybniť.

Je tragické, že Luther a ostatní reformátori násilne odsúdili anabaptistov za praktizovanie fungovania každého člena cirkvi. Anabaptisti verili, že je právom každého kresťana vstať a hovoriť na stretnutí. Nebola to len doména duchovenstva. Luther bol tak proti tejto praxi, že povedal, že pochádza z "pekelnej jamy" a tí, ktorí sa tým previnili, by mali byť usmrtení. Stručne povedané, reformátori si zachovali myšlienku, že vysviacka je kľúčom k moci v cirkvi. Povinnosťou vysväteného služobníka bolo odovzdať Božie zjavenie svojmu ľudu. A za túto úlohu bol zaplatený. 

Podobne ako katolícky kňaz, aj reformovaný duchovný bol cirkvou vnímaný ako "Boží muž" – platený prostredník medzi Bohom a Jeho ľudom. Nebol prostredníkom na odpúšťanie hriechov, ale prostredníkom na oznamovanie Božej vôle. Takže v protestantizme starý problém nadobudol novú podobu. Žargón sa zmenil, ale chyba zostala. 

V sedemnástom storočí puritánski spisovatelia John Owen (1616-1683) a Thomas Goodwin (1600-1680), podobne ako Luther a Kalvín, považovali pastorát za trvalú súčasť Božieho domu. Owen a Goodwin viedli puritánov k tomu, aby sústredili všetku autoritu na pastoračnú úlohu. Podľa ich názoru je pastorovi daná "moc kľúčov". On jediný je vysvätený kázať, vysluhovať sviatosti, verejne čítať Písmo a byť vyškolený v pôvodných biblických jazykoch, ako aj v logike a filozofii. 

Reformátori aj puritáni zastávali myšlienku, že Boží služobníci musia byť kompetentnými odborníkmi. Preto museli pastori absolvovať rozsiahlu akademickú prípravu, aby mohli vykonávať svoj úrad.

Luther tiež nerád používal slovo kňaz na definovanie nových protestantských služobníkov. Napísal: "Nemôžeme a nemali by sme dávať meno kňaz tým, ktorí majú na starosti Slovo a sviatosť medzi ľuďmi. Dôvod, prečo boli nazývaní kňazmi, je buď kvôli zvyku pohanov, alebo ako pozostatok židovského národa. Výsledok je pre cirkev veľmi škodlivý. Takže aj on prijal termíny kazateľ, služobník a pastor na označenie tohto úradu.

Zwingli a Martin Bucer tiež uprednostňovali slovo pastor. Napísali o tom ľudové pojednania. V dôsledku toho tento výraz začal prenikať do cirkví reformácie. Vzhľadom na ich posadnutosť kázaním bol však obľúbeným výrazom reformátorov pre kazateľa. A takto ho obyčajní ľudia nazývali.

Až v osemnástom storočí sa termín pastor začal bežne používať a zatienil kazateľa a duchovného. Tento vplyv pochádzal od luteránskych pietistov. Odvtedy sa tento termín rozšíril v hlavnom prúde kresťanstva. Napriek tomu reformátori považovali pastora za funkčnú hlavu cirkvi. Podľa Kalvína "pastoračný úrad je nevyhnutný na zachovanie cirkvi na zemi väčším spôsobom, ako slnko, jedlo a pitie sú potrebné na výživu a udržanie súčasného života." Reformátori verili, že pastor má božskú moc a autoritu. Nehovoril vo svojom mene, ale v mene Boha. 

Kalvín ďalej posilňoval nadradenosť pastora tým, že považoval pohŕdanie alebo zosmiešňovanie služobníka za vážne verejné priestupky. To by nemalo byť prekvapením, keď si uvedomíte, čo si Kalvín vzal za vzor svojej služby. Nebral cirkev apoštolského veku. Namiesto toho si vzal za vzor vládu jedného biskupa z druhého storočia. To platilo aj pre ostatných reformátorov. Iróniou je, že Ján Kalvín nariekal nad rímskokatolíckou cirkvou, pretože svoje praktiky postavila skôr na "ľudských vynálezoch" než na Biblii. Ale Kalvín urobil to isté. V tomto ohľade sú protestanti rovnako vinní ako katolíci. Obe denominácie zakladajú svoje praktiky na ľudskej tradícii. Kalvín učil, že kázanie Božieho slova a správne vysluhovanie sviatostí sú znakmi pravej cirkvi. Podľa jeho názoru kázanie, krst a Eucharistiu mal vykonávať pastor, nie kongregácia. Pre všetkých reformátorov bolo prvoradou funkciou služobníka kázanie. 

Významné miesto kázania sa najlepšie odráža v Lutherovej nemeckej omši, ktorá zahŕňala tri bohoslužby v nedeľu: O 5. alebo 6. hodine ráno bola prednesená kázeň o epištole dňa. Na hlavnej bohoslužbe o 8. alebo 9. hodine kazateľ kázal evanjelium dňa. Kázeň na vešperách popoludní vychádzala zo Starého zákona.

Podobne ako Kalvín, aj Luther urobil z pastora samostatný a vznešený úrad. Zatiaľ čo tvrdil, že kľúče Kráľovstva patria všetkým veriacim, Luther ich používanie obmedzil na tých, ktorí zastávali úrady v cirkvi. "Všetci sme kňazi," povedal Luther, "nakoľko sme kresťania, ale tí, ktorých nazývame kňazmi, sú služobníci vybraní z nášho stredu, aby konali v našom mene, a ich kňazstvo je našou službou. Toto bol sacerdotalizmus, čistý a jednoduchý. Luther sa vytrhol z katolíckeho tábora tým, že odmietol obetujúce sa kňazstvo, ale namiesto neho veril, že zdieľanie Božieho Slova patrí zvláštnemu poriadku.

Nasledujú charakteristické výroky, ktoré Luther urobil vo svojom vyvyšovaní pastora: 

- Boh hovorí skrze kazateľa.

- Kresťanský kazateľ je Boží služobník, ktorý je ustanovený, áno, je to Boží anjel, skutočný biskup poslaný Bohom, spasiteľ mnohých ľudí, kráľ a knieža v Kristovom kráľovstve. 

- Na zemi a v tomto živote nie je nič vzácnejšie a ušľachtilejšie ako pravý, verný farár alebo kazateľ.

Luther povedal: „Nemali by sme dovoliť, aby náš pastier hovoril Kristove slová sám od seba, akoby ich hovoril za seba, ale on je ústami nás všetkých a všetci ich hovoríme s ním vo svojom srdci. Je úžasné, že ústa každého pastora sú ústami Krista, preto by ste mali pastora počúvať nie ako človeka, ale ako Boha. Cez tieto slová môžete počuť ozveny Ignáca.

Takéto myšlienky odhaľujú chybný pohľad na cirkev. Luther cítil, že cirkev je predovšetkým kazateľskou stanicou. "Kresťanský zbor," povedal Luther, "nikdy by sa nemal zhromažďovať, pokiaľ sa nekáže Božie Slovo a nemodlí sa, bez ohľadu na to, aký krátky môže byť čas." Luther veril, že cirkev je jednoducho zhromaždením ľudí, ktorí počúvajú kázanie. Z tohto dôvodu nazval budovu kostola Mundhaus, čo znamená ústny dom. Urobil aj toto alarmujúce vyhlásenie: „Uši sú jediným orgánom kresťana.“ Toto sú korene protestantizmu.

Ako povedal jeden spisovateľ: V protestantizme majú kazatelia tendenciu byť hovorcami a predstaviteľmi cirkvi a cirkev je často cirkvou kazateľa. Je to veľké nebezpečenstvo a hrozba pre kresťanské náboženstvo. Reformátori vo svojej rétorike odsúdili rozkol medzi duchovenstvom a laikmi. Ale vo svojej praxi si to plne zachovali.

Dlhoročná, postbiblická tradícia vlády jedného biskupa (teraz stelesnená v pastorovi) dnes prevláda v protestantskej cirkvi. Obrovské psychologické faktory spôsobujú, že laici cítia, že služba je zodpovednosťou pastora. Je to jeho práca. On je odborník je často ich myslenie. 

Novozákonné slovo pre služobníka je diakonos. Znamená to „sluha“. Ale toto slovo bolo skomolené, pretože muži profesionalizovali službu. Zobrali sme slovo kazateľ a prirovnali ho k pastorovi, bez akéhokoľvek biblického ospravedlnenia. Podobne sme omylom prirovnali kázanie a službu k kazateľskej kázni, opäť bez biblického odôvodnenia.

Služba jedného muža je Novému zákonu úplne cudzia, napriek tomu ju prijímame, zatiaľ čo dusí naše fungovanie. Sme živé kamene, nie mŕtve. Pastoračný úrad nás však premenil na kamene, ktoré nedýchajú. Verím, že pastoračný úrad vám ukradol právo fungovať ako plnohodnotný člen Kristovho tela. Skreslilo to realitu tela, urobilo z pastora ,,obrovské ústa a premenilo vás na malé ucho.“ Urobilo z vás nemého diváka, ktorý je zdatný v písaní poznámok na kázeň a podávaní obetného taniera. To však nie je všetko.

Novodobý pastoračný úrad zvrhol hlavnú myšlienku listu Hebrejom – koniec starého kňazstva. Učenie z 1. Korinťanom 12-14 sa stalo neúčinným, že každý člen má právo aj výsadu slúžiť na cirkevnom zhromaždení. Zrušilo posolstvo z 1. Petra 2, že každý brat a sestra je fungujúci kňaz.

Byť funkčným kňazom neznamená, že môžete vykonávať len veľmi obmedzujúce formy služby, ako je spievanie piesní v lavici, zdvíhanie rúk počas bohoslužieb, príprava prezentácie v PowerPointe alebo vyučovanie hodiny nedeľnej školy. To nie je novozákonná myšlienka služby! Sú to len pomôcky pre pastoračnú službu. Ako povedal jeden učenec: „Veľa protestantských bohoslužieb až do súčasnosti bolo tiež nakazených prevažujúcou tendenciou považovať bohoslužby za prácu pastora (a možno aj zboru), pričom väčšina laikov nemala čo robiť, len spievať niekoľko chválospevov a počúvať modlitebným a pozorným spôsobom.

Očakávame, že lekári a právnici budú slúžiť nám, nie aby nás učili slúžiť druhým. A prečo? Pretože sú to odborníci. Sú to vyškolení profesionáli. Bohužiaľ, na pastora sa pozeráme rovnako. To všetko porušuje skutočnosť, že každý veriaci je kňaz. Nielen pred Bohom, ale medzi sebou navzájom.

Je tu však niečo viac. Súčasná pastorácia konkuruje funkčnému vedeniu Krista v Jeho cirkvi. Nelegitímne zastáva jedinečné miesto ústredného a vedúceho postavenia medzi Božím ľudom, miesto, ktoré je vyhradené len pre jednu osobu – Pána Ježiša. Ježiš Kristus je jedinou hlavou nad cirkvou a jej posledným slovom. Pastor svojím úradom nahrádza Kristovu hlavu tým, že sa sám ustanovil za ľudskú hlavu cirkvi.

Z tohto dôvodu nič nebráni naplneniu večného Božieho predsavzatia tak, ako dnešná pastoračná úloha. Prečo? Pretože tento účel sa sústreďuje na to, aby sa Kristovo vedenie viditeľne prejavilo v cirkvi prostredníctvom slobodného, otvoreného, vzájomne participatívneho fungovania tela každého člena. Pokiaľ je pastoračný úrad prítomný v konkrétnej cirkvi, táto cirkev bude mať malú šancu byť svedkom takejto slávnej veci.

94% sa cíti pod tlakom, aby mali ideálnu rodinu. 

90% pracuje viac ako štyridsaťšesť hodín týždenne. 

81% tvrdí, že nemajú dostatok času so svojimi manželkami. 

80% verí, že pastoračná služba negatívne ovplyvňuje ich rodinu. 

70% nemá niekoho, koho považujú za blízkeho priateľa. 

70% má nižšie sebavedomie, ako keď vstúpili do služby. 

50% sa cíti neschopných splniť požiadavky danej práce. 

80% je odradených alebo sa zaoberá depresiou. 

Viac ako 40% uvádza, že trpia syndrómom vyhorenia, šialenými plánmi a nerealistickými očakávaniami. 

33% považuje pastoračnú službu za úplné nebezpečenstvo pre rodinu. 

33% vážne uvažovalo o odchode zo svojej pozície v uplynulom roku.

40% pastoračných rezignácií je spôsobených syndrómom vyhorenia. 

Od väčšiny pastorov sa očakáva, že bude žonglovať so šestnástimi hlavnými úlohami naraz. A mnohí sa rúcajú pod tlakom. Z tohto dôvodu je 1400 služobníkov vo všetkých denomináciách v celých Spojených štátoch každý mesiac prepustených alebo prinútených odstúpiť. Za posledných dvadsať rokov, priemerná dĺžka pastorácie sa skrátila zo siedmich rokov na niečo vyše štyroch rokov!

Žiaľ, len málo pastorov zistilo, že je to ich úrad, ktorý spôsobuje tieto základné turbulencie. Jednoducho povedané: Ježiš Kristus nikdy nezamýšľal, aby niekto mal všetky klobúky, ktoré sa od dnešného pastora očakávajú. Nikdy nechcel, aby niekto niesol také bremeno.

Požiadavky pastorácie sú zdrvujúce, vysušia každého smrteľníka. Predstavte si na chvíľu, že pracujete pre spoločnosť, ktorá vám platí na základe toho, ako dobre sa vaši ľudia cítia. Čo ak by váš plat závisel od toho, aký ste boli zábavní, akí ste boli priateľskí, aká obľúbená bola vaša žena a deti, ako dobre ste oblečení a aké dokonalé bolo vaše správanie?

Viete si predstaviť nezmiernený stres, ktorý by vám to spôsobilo? Vidíte, ako by vás takýto tlak prinútil hrať domýšľavú úlohu – všetko preto, aby ste si udržali svoju autoritu, prestíž a istotu zamestnania? (Z tohto dôvodu sú mnohí pastori odolní voči akejkoľvek pomoci.) Pastoračná profesia diktuje normy správania ako každá iná profesia, či už je to učiteľ, lekár alebo právnik. Profesia určuje, ako sa majú pastori obliekať, hovoriť a konať. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo mnohí pastori žijú veľmi umelý život. V tomto ohľade pastoračná úloha podporuje nečestnosť. Členovia zboru očakávajú, že ich pastor bude vždy veselý, úplne duchovný a v okamihu k dispozícii. Očakávajú tiež, že bude mať dokonale disciplinovanú rodinu. Okrem toho by sa nikdy nemal javiť rozhorčený alebo zatrpknutý. Mnohí pastori sa tejto úlohy zhostili ako herci v gréckej dráme. Na základe množstva osobných svedectiev, ktoré sme počuli od bývalých pastorov, mnohí – ak nie väčšina – pastorov nemôžu zostať vo svojom úrade bez toho, aby neboli na určitej úrovni skorumpovaní. Mocenská politika endemická pre úrad je obrovským problémom, ktorý mnohých z nich izoluje a otravuje ich vzťah s ostatnými. 

V prenikavom článku pre pastorov s názvom "Prevencia vyhorenia duchovenstva" autor naznačuje niečo zarážajúce. Jeho rada pastorom nám dáva jasný pohľad na mocenskú politiku, ktorá ide s pastoráciou. Prosí pastorov, aby "spolupracovali s duchovenstvom iných denominácií. Tieto osoby vám nemôžu cirkevne ublížiť, pretože nie sú z vášho oficiálneho kruhu. Neexistuje žiadna politická šnúrka, ktorú by mohli zatiahnuť, aby vás zrušili."

Profesionálna osamelosť je ďalším vírusom, ktorý sa šíri medzi pastormi. Mor osamelých strážcov ženie niektorých služobníkov do iných povolaní. Iných to ženie do krutejších osudov. Všetky tieto patológie nachádzajú svoje korene v histórii pastorácie. Je „osamelý na vrchole“, pretože Boh nikdy nezamýšľal, aby bol niekto na vrchole – okrem Jeho Syna! Dnešný pastor sa vlastne sám snaží niesť na svojich pleciach päťdesiatosem výziev Nového zákona. Niet divu, že mnohí z nich sú pod tou váhou rozdrvení.

Aby sme to zredukovali na jednu vetu: Protestantský pastor nie je nič iné ako mierne reformovaný katolícky kňaz. (Opäť hovoríme o kancelárii a nie o jednotlivcovi.) Katolícki kňazi mali v čase reformácie sedem povinností: kázať; sviatosti; modlitby za stádo; disciplinovaný, zbožný život; cirkevné obrady; podpora chudobných a navštevovanie chorých. Protestantský pastor preberá na seba všetky tieto zodpovednosti – a navyše niekedy požehnáva občianske podujatia. 

Slávny básnik John Milton to vystihol najlepšie, keď povedal: „Nový presbyter je len veľký spis starého kňaza!“ Inými slovami, súčasný pastor je len starý kňaz napísaný väčšími písmenami!