Ignác Antiochijský (35–107)

Až do 2. storočia cirkev nemala oficiálne vedenie.

To, že mala lídrov, je nesporné – ale vedenie bolo neoficiálne:
Neexistovali náboženské úrady ani sociologické miesta, ktoré by bolo treba zaplniť.

Cirkev 1. storočia bola výnimočná:

  • Bez kňazov, chrámov a obiet

  • Kristus sám ju viedol skrze svojich ľudí

  • Vedúci nemali tituly, boli uznávaní pre svoju službu a duchovnú zrelosť

  • Medzi nimi boli starší (pastieri, dozorcovia) – všetci rovnocenní, bez hierarchie

  • Okrem nich existovali aj apoštoli – zakladatelia zborov, ktorí však nezostávali v týchto cirkvách ani ich neovládali

Novozákonný slovník vedenia:

Slovník Nového zákona nepodporuje pyramídové štruktúry

Vzťahy boli horizontálne a vedenie bolo založené na príklade, nie na moci.

Keď zomreli apoštolskí pracovníci, vedenie sa začalo formovať formálnejšie.
Miestni presbyteri sa stávali rezidentnými „nástupcami“ apoštolov –
a tým sa začal presun k jednej vedúcej osobe v zbore.
Cirkev sa prispôsobovala modelom sveta – kultúre okolo nej.

Ignác Antiochijský a zrod pastoračnej hierarchie

Ignác (35–107) zohral kľúčovú úlohu v tomto posune.

Ako prvý povýšil jedného zo starších nad ostatných.
Tento starší sa začal nazývať biskup.

Povinnosti starších prešli na jedinú osobu – biskupa, ktorý:

  • Slávil Večeru Pánovu

  • Krstil

  • Vykonával disciplinárne rozhodnutia

  • Radil, kázal, schvaľoval manželstvá

  • Predsedal verejnej bohoslužbe

Ignácove listy z roku 107 n. l. (písané cestou do Ríma)

6 z 7 listov sa nesie v rovnakej línii –

vyzdvihujú autoritu a dôležitosť biskupa:

„Biskupa považujte za samotného Pána…“
„Nasledujte biskupa tak, ako Ježiš Kristus Otca…“
„Kde je biskup, tam je ľud – ako keď prišiel Kristus…“
„Krstiť a podávať Večeru Pánovu možno len s jeho súhlasom…“
„Ten, kto ctí biskupa, ctí Boha…“
„Nerobte nič bez biskupa, ako ani Pán bez Otca…“
„Biskup je predobraz Otca…“

Monarchický episkopát

Pre Ignáca bol biskup garant jednoty a ochrany pred herézou.

Veril, že cirkev musí prijať rigidnú štruktúru, podobnú rímskej moci,
aby prežila falošné učenia.

Tento systém sa nazýva monoepiskopát – jeden biskup nad presbyteriom.

V čase Ignáca ešte tento systém nebol rozšírený všade.
Ale do polovice 2. storočia sa už ujal v mnohých oblastiach
a koncom 3. storočia sa stal dominantným modelom vedenia.

Z pasivity ľudu k pasívnej kongregácii

Biskup sa stal:

  • Správcom majetku

  • Distribútorom zdrojov

  • Hlavným učiteľom viery

  • Sólistom verejnej bohoslužby

Boží ľud, ktorý bol kedysi aktívnym telom, sa zmenil na pasívnych divákov.

Biskup bol vnímaný ako:

  • Hovorca kongregácie

  • Vedúci všetkých aktivít

  • Predchodca dnešného pastora

OD PRESBYTERA KU KŇAZOVI

Klement Rímsky († cca 100)

  • Bol prvým kresťanským spisovateľom, ktorý rozlíšil medzi vodcami a nevodcami.

  • Ako prvý použil výraz laici na označenie bežných veriacich (na odlíšenie od služobníkov).

  • Tvrdil, že starozákonný kňazský poriadok by mal nájsť svoje naplnenie v cirkvi.

Tertulián – zrod termínu duchovenstvo

  • Ako prvý použil výraz duchovenstvo (clergy) pre osobitnú triedu kresťanov.

  • Spolu s Klementom popularizovali slovo „duchovenstvo“.

  • Nový zákon však nepoužíva výrazy „klérus“ ani „laici“, ani nepredstavuje myšlienku oddelenia medzi tými, čo slúžia, a tými, ktorým sa slúži.

  • To, čo robili Tertulián a Klement, bol jasný odklon od pôvodného novozákonného učenia, kde všetci veriaci mali rovnaké postavenie.

Posilňovanie moci biskupa (3. storočie)

Cyprián z Kartága

  • Bývalý pohanský rečník a učiteľ rétoriky, ktorý sa stal kresťanom.

  • Začal plodne písať, no zachoval si niektoré pohanské predstavy.

  • Jeho vplyvom sa do cirkvi vrátili starozákonné prvky:

    • Kňazi, chrámy, oltáre, obety

  • Biskupi sa začali nazývať kňazmi – bežná prax v 3. storočí.

  • Niekedy boli nazývaní aj pastori.

V tom čase mal každý zbor svojho biskupa.
Neboli to však diecézni superintendenti, ako dnes v rímskokatolíckej cirkvi.

Biskupi + presbyteri = klérus

Cypriánove učenie: biskup ako absolútna autorita

  • Biskup sa zodpovedá len Bohu.
    Oddelenie sa od biskupa = oddelenie sa od Boha.

  • Každému biskupovi bola pridelená časť Pánovho stáda.

Presbyteri a Večera Pánova (po roku 325)

  • Po Nicejskom koncile (325) začali biskupi delegovať zodpovednosť za Eucharistiu na presbyterov.

  • Presbyteri boli zástupcami biskupa, vykonávali jeho autoritu.

Keďže vykonávali Večeru Pánovu, začali sa tiež nazývať kňazmi.
Biskup bol dokonca považovaný za veľkňaza, ktorý môže odpúšťať hriechy!

Tým sa vytratilo novozákonné učenie, že všetci veriaci sú kňazmi Boha.

Stredoveká hierarchia v 4. storočí

V 4. storočí sa vytvorila definitívna hierarchia:

  1. Biskup – hlava cirkvi

  2. Presbyteri – starší pod biskupom

  3. Diakoni – služobníci

  4. Laici – bežní veriaci

Vláda jedného biskupa sa stala štandardom v celej Rímskej ríši.
Niektoré cirkvi začali mať autoritu nad inými – čím vznikla hierarchická sieť.

Biskupi ako mocenská trieda

  • Na konci 4. storočia začali biskupi kráčať s politickou mocou.

  • Konštantín im dal obrovské privilégiá.

  • To ich oddialilo od presbyterov.

Apoštolská postupnosť

  • Cyprián obhajoval myšlienku neprerušenej línie biskupov od Petra.

  • Ospravedlňoval to starozákonným jazykom o kňazoch a obetiach.

Sacerdotalizmus – kňaz ako prostredník

  • Cyprián, ako aj Tertulián a Hippolytus, používali termín „sacerdotes“ (kňazi) pre presbyterov a biskupov.

  • Cyprián však išiel ešte ďalej:

    • Zaviedol nenovozákonný koncept sacerdotalizmu – viera, že kňaz je prostredník medzi Bohom a ľuďmi.

Kňaz prináša svätú obeť – Eucharistiu
Kňazi sú vnímaní ako posvätní (svätí)
Pri slávení Eucharistie znovu obetujú Krista v mene ľudu.

V Cypriánovi nachádzame základy stredovekej katolíckej omše.

Dôsledky: rastúci rozdiel medzi klérom a laikmi

  • Laici sa stali závislými od kléru.

  • Vznikol duchovný odstup a pasivita veriacich.

  • Novozákonná myšlienka univerzálneho kňazstva veriacich bola zatlačená do úzadia.

ÚLOHA KŇAZA

Presbyteri ako „druhé husle“

  • Až do stredoveku hrali presbyteri (dnes bežne nazývaní „kňazi“) druhú rolu – boli podriadení biskupovi.

  • Zlom nastal v stredoveku:

    • Presbyteri začali reprezentovať kňazstvo, zatiaľ čo biskupi sa venovali politike.

Farskí kňazi – nové centrum cirkevného života

  • Miestni (farskí) kňazi sa stali dôležitejšími než biskupi.

  • Kňaz:

    • Stál na Božom mieste,

    • Kontroloval sviatosti.

Hoc est corpus meum – moc nad sviatosťami

  • Od 4. storočia, keď sa latinčina stala bežným jazykom liturgie, kňaz začal vyslovovať latinské slová:

Hoc est corpus meum
(„Toto je moje telo“)

  • Tieto slová symbolizovali tajomnú premenu chleba a vína počas katolíckej omše.

  • Kňaz sa tým stal dozorcom nad „tajomnými udalosťami“ počas Eucharistie.

Ambróz z Milána a „zvolanie Boha z neba“

  • Ambrózovi Milánskemu sa pripisuje myšlienka, že:

    • Samotné vysloveniehoc est corpus meumpremieňa chlieb a víno na fyzické telo a krv Krista.

  • Niektorí učenci sa domnievajú, že magická frázahocus pocus pochádza z tohto výroku.

  • Podľa Ambróza:

    • Kňaz má zvláštnu moc: dokáže privolať Boha z neba na chlieb.

Zmena významu: presbyteros → sacerdos

  • Kvôli tejto sviatostnej úlohe kňaza sa pôvodné slovo presbyteros začalo chápať ako sacerdos (latinsky: kňaz).

  • Preto sa v latinčine – a následne aj v angličtine – slovo „presbyter“ preložilo ako „priest“ (kňaz), nie ako „elder“ (starší).

Kňaz ako miestny presbyter v katolíckej tradícii

  • V rímskokatolíckej cirkvi sa teda slovo „kňaz“ začalo všeobecne používať na označenie miestneho presbytera.

VPLYV GRÉCKO-RÍMSKEJ KULTÚRY

Hierarchická kultúra ovplyvňuje cirkev

  • Grécko-rímska kultúra, ktorá obklopovala prvých kresťanov, podporovala odstupňovanú hierarchiu, ktorá:

    • postupne prenikala do cirkvi.

  • Táto kultúra bola hierarchická „zo svojej podstaty“.

  • Noví konvertiti si do cirkvi prinášali svoju kultúrnu batožinu.

  • Výsledok?
    Ľudská hierarchia a „oficiálna“ služba začali inštitucionalizovať pôvodnú cirkev Ježiša Krista.

Zmeny vo štvrťom storočí: Ekklesia stráca dych

  • Vo 4. storočí sa tieto hierarchické vplyvy:

    • „zatvrdili tepny“ niekdajšej živej a dýchajúcej Božej ekklesie.

  • Táto cirkev bola pôvodne:

    • funkčná,

    • organická,

    • vedená Duchom,

    • zdieľaná všetkými veriacimi.

V piatom storočí zaniká kňazstvo všetkých veriacich

  • V 5. storočí sa pojem „kňazstvo všetkých veriacich“:

    • úplne vytratil z kresťanskej praxe.

  • Prístup k Bohu bol teraz kontrolovaný kastou duchovenstva.

Ďalšie dôsledky:

  • Duchovný celibát sa začal presadzovať ako norma.

  • Zriedkavé prijímanie sa stalo bežnou praxou „laikov“.

  • Kostoly sa naplnili kadidlom a dymom.

  • Bola predstavená malá, no významná clona:

    • fyzicky a symbolicky oddeľovala klérus od laikov.

Zmena úlohy biskupa

  • Úloha biskupa sa výrazne zmenila:

    • Povýšil sa zo služobníka miestnej cirkvi na:

      • zástupcu celej oblasti.

  • Biskupi vládli nad cirkvami podobne, ako:

    • rímski guvernéri vládli nad provinciami.

Vzostup rímskeho biskupa

  • Postupne rímsky biskup:

    • získal najväčšiu autoritu zo všetkých.

  • Jeho pozícia sa nakoniec vyvinula do:

    • úradu pápeža.

KONŠTANTÍNOVA A RÍMSKA HIERARCHIA

Korene hierarchie v starovekých impériách

  • Hierarchická štruktúra vedenia sa prvýkrát objavila v starovekom Egypte, Babylone a Perzii.

  • Neskôr sa preniesla do gréckej a rímskej kultúry, kde sa zdokonalila.

Historik D. C. Trueman píše:
„Peržania urobili starovekému svetu dva vynikajúce príspevky:

  1. organizáciu svojej ríše

  2. ich náboženstvo.

Oba tieto príspevky mali značný vplyv na náš západný svet.
Systém cisárskej správy zdedil Alexander Veľký, prijatý Rímskou ríšou a nakoniec odkázaný modernej Európe.“

Kristova cirkev a cisársky model

  • Spoločenský svet, do ktorého sa kresťanstvo šírilo, bol riadený cisárom – jediným vládcom.

  • Po nástupe Konštantína na trón na začiatku 4. storočia:

    • sa cirkev zmenila na hierarchicky organizovanú spoločnosť zhora nadol.

Edwin Hatch píše:
„Kresťanské cirkvi sa väčšinou spájali podľa línií Rímskej ríše.“
To sa vzťahovalo nielen na hierarchickú štruktúru, ale aj na:

  • rozdelenie na diecézy,

  • provincie,

  • obce – všetky riadené zhora nadol.

Hatch dodáva, že tento vývoj bol postupný a prvky tejto organizácie už existovali v ľudskej spoločnosti.

Pohanské dedičstvo cirkvi

Will Durant poznamenáva:
„Kresťanstvo rástlo absorpciou pohanskej viery a rituálov,
stalo sa triumfálnou cirkvou tým, že zdedilo organizačné vzorce Ríma.

  • Judea dala kresťanstvu etiku,

  • Grécko mu dalo teológiu,

  • a teraz mu Rím dal organizáciu.“

Konštantín a reorganizácia cirkvi

  • Vo 4. storočícisár Konštantín usporiadal cirkev do diecéz –
    podľa rímskych regionálnych okresov.

    • (Slovo diecéza bolo pôvodne sekulárny termín, označujúci administratívne jednotky Rímskej ríše.)

Rímske právo v službe cirkvi

  • Neskôr pápež Gregor formoval službu celej cirkvi podľa rímskeho práva.

Durant dodáva:
„Keď kresťanstvo dobylo Rím, cirkevná štruktúra pohanskej cirkvi,

  • titul a rúcha pontifex maximus

  • a okázalosť nepamätného obradu

prešli ako materská krv do nového náboženstva.

A zajatý Rím zajal svojho premožiteľa.“

Kontrast s Kristovým zámerom

  • Toto všetko ostro kontrastovalo s Božím plánom pre Jeho cirkev.

  • Keď Ježiš vstúpil do dejín, odmietol:

    • náboženskú profesionálnu elitu

    • aj hierarchickú formu vedenia.

Raná cirkev bola:

  • rozšírením Kristovej povahy a poslania

  • a stala sa prvým „laikom vedeným“ hnutím v dejinách.

Zlom po smrti apoštolov

  • Po smrti apoštolov a ich učeníkov sa veci začali meniť.

  • Cirkev začala odvodzovať svoj organizačný model zo spoločnosti okolo nej –
    napriek varovaniu Ježiša, že zasväcuje novú spoločnosť s jedinečným charakterom (porov. Matúš 23:8–11, Marek 10:42).

Žiadne pevné vzory v Novej zmluve

  • Na rozdiel od ustanovení Starého zákona zo Sinaja:

    • Ježiš ani Pavol nezaviedli žiadne pevné organizačné vzorce pre Nový Izrael.

KONŠTANTÍN A OSLAVA DUCHOVENSTVA

Z kresťanstva sa stáva mocenský nástroj

Od roku 313 do roku 325 nášho letopočtu kresťanstvo už nebolo bojujúcim náboženstvom, ktoré sa snažilo prežiť rímsku vládu.

Vyhrievalo sa na slnku imperializmu, nabité peniazmi a postavením.

  • Byť kresťanom za vlády Konštantína už nebolo hendikepom. Bola to výhoda.

  • Bolo módne stať sa súčasťou cisárovho náboženstva.

  • A byť medzi duchovenstvom znamenalo získať najväčšie výhody.

Výsady pre duchovenstvo

  • Duchovní dostali rovnaké vyznamenania ako najvyšší predstavitelia Rímskej ríše.

  • Konštantín dal rímskym biskupom väčšiu moc ako rímskym miestodržiteľom.

  • Nariadil, aby duchovenstvo dostávalo pevné ročné príspevky (plat služobníka)!

Právne a sociálne výsady

V roku 313:

  • Konštantín oslobodil kresťanské duchovenstvo od platenia daní (výhoda tradične vyhradená pohanským kňazom).

  • Oslobodil ich od:

    • povinnej verejnej funkcie

    • občianskych povinností

    • súdenia svetskými súdmi

    • služby v armáde

Biskupov mohol súdiť iba biskupský súd, nie súdy všeobecného práva.

Duchovenstvo získalo osobitné triedne postavenie.

"Klerici" – nová trieda

  • Konštantín bol prvý, kto použil výrazy klerik a klerici na označenie vyššej spoločenskej triedy.

  • Veril, že kresťanské duchovenstvo si zaslúži rovnaké privilégiá ako vládni úradníci.

  • Preto biskupi sedeli v súdoch ako svetskí sudcovia.

Alarmujúci výsledok

Duchovenstvo získalo:

  • prestíž nositeľov cirkevných úradov

  • privilégiá uprednostňovanej triedy

  • moc bohatej elity

Stali sa:

  • izolovanou triedou

  • s osobitným občianskym stavom

  • a odlišným spôsobom života.

Vonkajšie znaky duchovnej elity

  • Obliekali sa a upravovali inak ako obyčajní ľudia.

  • Biskupi a kňazi si oholili hlavy – prax známa ako tonzúra

    • Tonzúra pochádza zo starého rímskeho obradu adopcie.

    • Každý, kto mal oholenú hlavu, bol známy ako úradník alebo duchovný.

  • Začali nosiť oblečenie rímskych úradníkov.

„Povolanie“ ako kariéra

Nie je prekvapujúce, že v Konštantínovej dobe mnohí náhle „pocítili povolanie do služby“.

Byť cirkevným dôstojníkom sa stalo viac kariérou ako povolaním.

FALOŠNÁ DICHOTÓMIA Cirkvi uznaná štátom

Za Konštantína bolo kresťanstvo uznané a ctené štátom.
Tým sa zmazala hranica medzi cirkvou a svetom.

  • Kresťanská viera už nebola menšinovým náboženstvom.

  • Namiesto toho ju chránili cisári.

  • Cirkev rýchlo rástla, pričom ju zaplavili ľudia s pochybnými konverziami.

  • Títo ľudia priniesli do cirkvi rôzne pohanské myšlienky.

Zmena vplyvu: Kto koho ovplyvnil?

Will Durant poznamenáva:

"Zatiaľ čo kresťanstvo obrátilo svet; svet obrátil kresťanstvo a ukázal prirodzené pohanstvo ľudstva."

  • Praktiky mysterióznych náboženstiev sa objavili v cirkevnom uctievaní.

  • Do kresťanského myslenia sa dostal pohanský koncept dichotómie medzi:

    • posvätným a

    • profánnym (svetským)

Trieda kléru verzus laici

Triedny rozdiel medzi klérom a laikmi vyrástol práve z tejto dichotómie.

  • Kresťanský život sa začal deliť na:

    • duchovnú časť

    • svetskú časť

Priepasť, z ktorej niet návratu

Už v 3. storočí sa priepasť medzi klérom a laikmizväčšila:

  • Duchovní:

    • vyškolení vodcovia

    • strážcovia pravoslávia

    • učitelia a vládcovia ľudu

    • disponovali údajnými špeciálnymi darmi a milosťami

  • Laici:

    • druhí v poradí

    • nevyškolení

    • obyčajní veriaci

Karl Barth správne hovorí:

"Termín 'laici' je jedným z najhorších v slovníku náboženstva a mal by byť vylúčený z kresťanskej konverzácie."

Posvätné vs. bežné povolanie

Táto falošná dichotómia viedla k mylnému názoru, že existujú:

  • Posvätné povolania
    (napr. povolanie do „služby“)

  • Bežné povolania
    (napr. svetské zamestnanie)

Sekularizácia cirkvi

Philip Schaff o tom hovorí ako o:

„sekularizácii cirkvi“,
kde sa „čistý prúd kresťanstva“ znečistil.

Táto mylná dichotómia stále žije v mysliach mnohých veriacich aj dnes.

Ale je to pohanský koncept, nie kresťanský!
Nový zákon učí, že každodenný život je posvätený Bohom.

Nový slovník a nové tituly

  • Kresťania začali prijímať slovnú zásobu pohanských kultov:

    • Pontifex (pôvodne pohanský titul, dnes „pápež“)

    • Majster ceremónií

    • Veľmajster lóže

Všetky tieto tituly posilňovali mystiku kléru ako strážcov Božích tajomstiev.

Duchovenstvo ako sakrálna kasta

Stručne povedané:
Od konca 4. storočia do 5. storočia sa duchovenstvo stalo:

  • Sakrálnou kastou

  • Duchovnou elitou

  • Skupinou tzv. „svätých mužov“

To nás privádza k chúlostivej téme vysviacky.

OMYL VYSVIACKY

Vysviacka: vstupenka do „posvätnej ríše“

V 4. storočí boli:

  • teológia a služba výhradnou doménou kňazov

  • práca a vojna doménou laikov

Aký bol obrad, ktorým človek vstúpil do posvätného sveta kňazstva?
Vysviacka.

Raná cirkev a uznávanie vodcov

Pred skúmaním vysviacky si pozrime, ako sa uznávali vedúci v ranej cirkvi:

  • Apoštolskí pracovníci zakladali zbory.

  • Po čase sa vracali späť a verejne uznávali starších – ktorí tam už pôsobili prirodzene.

Vodcovstvo v Novej zmluve:

  • Starší neboli menovaní, ale prirodzene uznávaní na základe:

    • duchovnej zrelosti,

    • služby,

    • rešpektu v zbore.

Každý veriaci má schopnosť rozpoznať tých, ktorí sú obdarovaní pre službu.

Iba tri miesta v Novej zmluve spomínajú uznanie starších:

  1. Skutky 14:23 – starší v zboroch Galácie

  2. 1 Timoteovi 3:1 – Pavol hovorí Timotejovi o starších v Efeze

  3. Títovi 1:5 – ustanovenie starších na Kréte

Slovo "vysvätiť" (KJV) tu neznamená uviesť do úradu, ale:

  • schváliť,

  • potvrdiť,

  • požehnať to, čo už existuje.

Kladenie rúk – nie „magický“ akt

  • V 1. storočí znamenalo len potvrdenie funkcie.

  • Až v 3. storočí začalo znamenať pridelenie úradu.

  • V 4. storočí sa z vysviacky stal formálny obrad so symbolikou a rúchami.

Vznikla cirkevná kasta, ktorá si uzurpovala „veriace kňazstvo“.

Rímsky pôvod kresťanskej vysviacky

  • Vysviacka bola prevzatá z rímskej praxe:

    • Menovanie do civilného úradu

    • Rovnaká slovná formula aj postup

Za Konštantína:

  • Cirkevné štruktúry boli politicky podporené.

  • Spojili sa formy starozákonného kňazstva s gréckou hierarchiou.

Augustín a „nezmazateľná stopa“

Augustín učil, že vysviacka:

  • udeľuje nezmazateľnú stopu,

  • dáva duchovnú moc vykonávať sviatosti,

  • robí kňaza najsvätejším spomedzi kresťanov.

Vysviacka = duchovná nadľudskosť?

Gregor Naziánsky a Chryzostom:

  • kládli na kňazov ťažké duchovné očakávania:

    • "Anjeli medzi ľuďmi"

    • "Zbor anjelov"

    • "Neviditeľní, ale vyšší"

Gregor z Nyssy:

Vysviacka robí človeka "lepším, odlišným",
"Včera z ľudu, dnes vodca a učiteľ."

Dokument 4. storočia hovorí:

Biskup je váš prostredník medzi Bohom a vami,
vládca, pozemský boh,
hodný uctievania.

Kňazi boli:

  • Boží zástupcovia na zemi

  • odlišní v oblečení, živote, postavení

Tento koncept sa nevytratil – pretrváva dodnes.

Novozákonné porozumenie službe

Eduard Schweizer:

Pavol nepoznal vysviacku, ktorá udeľuje služobnú moc.

  • Starší v 1. storočí:

    • nesedeli nad zborom,

    • slúžili uprostred stáda
      (pozri Sk 20:28; 1Pt 5:2–3, NASB)

Funkcia ≠ postavenie

  • Verejné uznanie = uznanie služby, nie úrad.

  • Nešlo o trvalý post ani moc.

  • Dnešná vysviacka vytvára kastu.

Či katolícky kňaz, či protestantský pastor – výsledok je rovnaký:
„Služba“ je vyhradená pre zopár vyvolených.

Je to nebiblická a škodlivá myšlienka.

Nová zmluva:

  • Nikde nehovorí, že kázanie, krst či Večera Pánova sú len pre vysvätených.

James D. G. Dunn:

"Tradícia kléru a laikov podkopala Nový zákon viac než herézy."

Strata biblického kontextu

  • Cirkevný úrad mohol byť zastávaný iba cez vysviacku.

  • Tým sa vysviacka stala bránou k autorite.

  • Biblický význam bol nahradený politicko-náboženskou štruktúrou.

Texty boli prispôsobené:

  • Napr. Matúš 16 použitý na obhájenie pápežstva a apoštolskej postupnosti.

Obyčajní veriaci?

Nevzdelaní, nezasvätení → odkázaní na „odborníkov“
Zbavení práva slúžiť, kázniť, učiť, krstiť

REFORMÁCIA

Reformátori šestnásteho storočia ostro spochybnili katolícke kňazstvo. Napadli myšlienku, že kňaz má zvláštne právomoci premieňať víno na krv. Odmietli postupnosť biskupov. Povzbudzovali duchovenstvo, aby sa zosobášilo. Revidovali liturgiu, aby dali kongregácii väčšiu účasť. Zrušili tiež úrad biskupa a kňaza zredukovali späť na presbytera.

Silná kritika katolicizmu – no len čiastočná reforma systému.

Nanešťastie však reformátori preniesli rozdiel medzi rímskokatolíckym duchovenstvom a laikmi priamo do protestantského hnutia. Zachovali tiež katolícku myšlienku vysviacky. Hoci zrušili úrad biskupa, vzkriesili pravidlo jedného biskupa a obliekli ho do nového odevu.

Zmena štruktúry len navonok – moc zostala centralizovaná.

Zjednocujúcim výkrikom reformácie bolo obnovenie kňazstva všetkých veriacich. Táto obnova však bola len čiastočná.

Sľub rovnosti – ale realita hovorí inak.

Luther, Kalvín a Zwingli potvrdili veriace kňazstvo vzhľadom na individuálny vzťah človeka k Bohu. Správne učili, že každý kresťan má priamy prístup k Bohu bez potreby ľudského sprostredkovateľa. Bola to nádherná obnova. Ale bolo to jednostranné.

Áno Bohu bez sprostredkovateľov – nie však spolupráci medzi bratmi a sestrami.

Čo reformátori nedokázali urobiť, bolo obnoviť korporátny rozmer veriaceho kňazstva.

Zabudli na "my", sústredili sa len na "ja a Boh".

Znovuzriadili náuku o veriacom kňazstve soteriologicky – t.j. tak, ako sa týkala spasenia. Nepodarilo sa im ju však obnoviť ekleziologicky – t. j. tak, ako sa týkala cirkvi.

Cirkev ako živé telo zostala nedotknutá – stále rozdelená na triedy.

Inými slovami, reformátori obnovili iba kňazstvo veriaceho (jednotné číslo)...

Jednotlivec pred Bohom – áno. Spoločenstvo ako kňazský ľud – nie.

...Akokoľvek je to úžasné, neobnovili kňazstvo všetkých veriacich (kolektívne množné číslo)...

Kňazstvo všetkých veriacich ostalo heslom, nie praxou.

(Boli to anabaptisti, ktorí túto prax obnovili...)

A zaplatili za to krvou. Cirkevný systém ich zničil – protestantský aj katolícky.

Zatiaľ čo reformátori boli proti pápežovi a jeho náboženskej hierarchii...

Proti pápežovi, ale nie proti samotnej hierarchii. Len v inom obale.

Len vo svojej rétorike uviedli, že všetci veriaci sú kňazmi a služobníkmi. Vo svojej praxi to popierali.

Slová nestačia, ak skutky hovoria opak.

Takže po odstránení dymu z reformácie sme skončili s tým istým, čo nám dali katolíci – selektívnym kňazstvom!

Reforma ukázala dym, nie oheň. Elita zostala, len sa premenovala.

Luther sa držal myšlienky, že tí, ktorí kážu, musia byť špeciálne vyškolení...

Vzdelanie nahradilo povolanie. Duchovné dary boli nahradené diplomom.

Výsledkom bolo, že vysviacka dala služobníkovi zvláštnu auru Božej priazne...

Služobník ako "osvietený" – nedotknuteľný.

Je tragické, že Luther a ostatní reformátori násilne odsúdili anabaptistov...

Za návrat k biblickej jednoduchej praxi – smrť.

Luther bol tak proti tejto praxi, že povedal, že pochádza z "pekelnej jamy"...

Silné slová, ktoré odhaľujú skrytý strach zo straty moci.

Stručne povedané, reformátori si zachovali myšlienku, že vysviacka je kľúčom k moci v cirkvi...

Kľúč k moci = vysviacka. Nie Duch. Nie spoločné telo.

Podobne ako katolícky kňaz, aj reformovaný duchovný bol cirkvou vnímaný ako "Boží muž"...

Profesionálny duchovný ako nový "pápež v malom".

Takže v protestantizme starý problém nadobudol novú podobu. Žargón sa zmenil, ale chyba zostala.

Iný jazyk, rovnaká chyba. Klerikalizmus prežil reformáciu.

V sedemnástom storočí puritánski spisovatelia John Owen...

Akademický prístup ku kňazstvu. Viac logiky, menej vzťahu.

Owen a Goodwin viedli puritánov k tomu, aby sústredili všetku autoritu na pastoračnú úlohu.

Centralizácia rozhodovania – nie zdieľaná zodpovednosť.

Podľa ich názoru je pastorovi daná "moc kľúčov"...

Kľúče k cirkvi opäť v rukách jedného – nie v rukách tela.

Reformátori aj puritáni zastávali myšlienku, že Boží služobníci musia byť kompetentnými odborníkmi...

Duchovný život sa stal profesiou, nie prejavom Kristovho tela.

OD KŇAZA K PASTOROVI

Ján Kalvín nerád používal slovo kňaz na označenie služobníkov. Uprednostňoval výraz pastor. V Kalvínovej mysli bol pastor najvyšším slovom, ktoré sa dalo použiť pre službu. Páčilo sa mu to, pretože Biblia hovorí o Ježišovi Kristovi ako o "veľkom pastierovi oviec" (Židom 13:20).

Inšpirácia Ježišom ako Pastierom – na pohľad biblické...

Iróniou je, že Kalvín veril, že obnovuje novozákonného biskupa (episkopos) v osobe pastora!

...ale v praxi obnovil hierarchický úrad biskupa pod iným menom.

Luther tiež nerád používal slovo kňaz na definovanie nových protestantských služobníkov. Napísal:
"Nemôžeme a nemali by sme dávať meno kňaz tým, ktorí majú na starosti Slovo a sviatosť medzi ľuďmi..."

Jasné odstrihnutie sa od katolíckeho pojmu kňazstva.

Dôvod, prečo boli nazývaní kňazmi, je buď kvôli zvyku pohanov, alebo ako pozostatok židovského národa... Výsledok je pre cirkev veľmi škodlivý.

Uvedomuje si škodu, ktorú spôsobuje klerikalizmus – a predsa...

Takže aj on prijal termíny kazateľ, služobník a pastor na označenie tohto úradu.

Zmena názvu, ale nie štruktúry – problém zostáva zakonzervovaný.

Zwingli a Martin Bucer tiež uprednostňovali slovo pastor. Napísali o tom ľudové pojednania.

Slová menené spismi – ale systém ostáva.

V dôsledku toho tento výraz začal prenikať do cirkví reformácie.
Vzhľadom na ich posadnutosť kázaním bol však obľúbeným výrazom reformátorov pre kazateľa. A takto ho obyčajní ľudia nazývali.

Kazateľ ako centrálna postava – cirkev ako pasívne publikum.

Až v osemnástom storočí sa termín pastor začal bežne používať a zatienil kazateľa a duchovného.

Termín sa zmenil s časom – duch funkcie zostal.

Tento vplyv pochádzal od luteránskych pietistov. Odvtedy sa tento termín rozšíril v hlavnom prúde kresťanstva.

Napriek tomu reformátori považovali pastora za funkčnú hlavu cirkvi.

Funkčný titul, no prakticky "kráľ v zbore".

Podľa Kalvína „pastoračný úrad je nevyhnutný na zachovanie cirkvi...“

Vyvýšenie úradu nad základné ľudské potreby – metafora, ktorá odhaľuje nebezpečné priority.

Reformátori verili, že pastor má božskú moc a autoritu. Nehovoril vo svojom mene, ale v mene Boha.

Znie to duchovne, ale vedie to k autoritatívnemu kultu osobnosti.

Kalvín ďalej posilňoval nadradenosť pastora tým, že považoval pohŕdanie alebo zosmiešňovanie služobníka za vážne verejné priestupky.

Nedotknuteľnosť úradu – imunita pred kritikou.

To by nemalo byť prekvapením, keď si uvedomíte, že nevychádzal z apoštolského modelu, ale z vlády jedného biskupa z 2. storočia.

Reforma založená na neskorej cirkevnej tradícii, nie na Písme.

Irónia: Kalvín kritizoval katolíkov za "ľudské vynálezy" – no sám ich zavádzal.

Biblia ako rétorický štít – tradícia ako skutočný základ.

Kalvín učil, že kázanie, krst a Eucharistia patria do rúk pastora, nie kongregácie.

Kňazská funkcia presunutá do rúk jednej osoby – nie zboru.

Pre všetkých reformátorov bolo prvoradou funkciou služobníka kázanie.

Slovo zhora – nie zdieľaná služba medzi bratmi a sestrami.

Dôležitosť kázania u Luthera:

Významné miesto kázania sa najlepšie odráža v Lutherovej nemeckej omši, ktorá zahŕňala tri bohoslužby:

ráno – epištola
hlavná – evanjelium
večer – Starý zákon

Celá nedeľa venovaná počúvaniu – nie účasti.

Podobne ako Kalvín, aj Luther urobil z pastora samostatný a vznešený úrad.

Z duchovného brata sa stal "duchovný".

Hoci tvrdil, že kľúče Kráľovstva patria všetkým, obmedzil ich použitie na úrady.

Kľúče vlastní každý, no len niektorí ich smú použiť.

„Všetci sme kňazi... ale tí, ktorých nazývame kňazmi...“

Rovnosť len v teórii – prax ukázala kastu.

Toto bol sacerdotalizmus, čistý a jednoduchý.

Stará forma, nový obal.

Lutherove výroky:

  • „Boh hovorí skrze kazateľa.“

Božie slovo monopolizované jedným hlasom.

  • „Kazateľ je Boží anjel, spasiteľ ľudí, knieža...“

Nebezpečná glorifikácia – krok od modlárstva.

  • „Nie ako človeka, ale ako Boha.“

Hraničí s herézou – zbožštenie pastora.

„Uši sú jediným orgánom kresťana.“

Počúvanie nahradilo uctievanie, účasť a službu.

Záver:
Tento text krásne ukazuje, že reformácia zmenila jazyk, ale nie podstatu duchovnej moci. Pastor nahradil kňaza, ale hierarchický systém prežil. Slovo sa stalo centrom – no nie ako zdieľaná zodpovednosť tela, ale ako monológ z kazateľnice.

CIRKEV RIADENÁ PASTORMI

Stručne povedané, protestantská reformácia zasadila úder rímskokatolíckemu sacerdotalizmu.

Úder kňazstvu – no nie smrteľný.

Nebola to však smrteľná rana, ale len sémantická zmena.

Zmena názvu, nie podstaty.

Reformátori si zachovali pravidlo jedného biskupa. Pastor teraz zohral úlohu biskupa.

Starý model – nový kostým.

Cirkev riadená biskupmi sa vyvinula do cirkvi riadenej pastormi.

Rotácia titulov – centralizácia ostáva.

Pastor sa začal považovať za miestnu hlavu cirkvi – vedúceho staršieho.

Zbor ako "firma" s jedným výkonným.

Ako povedal jeden spisovateľ:
„V protestantizme majú kazatelia tendenciu byť hovorcami a predstaviteľmi cirkvi a cirkev je často cirkvou kazateľa.“

Personalizovaný zbor – líder je značka.

„Je to veľké nebezpečenstvo a hrozba pre kresťanské náboženstvo.“

Kult osobnosti nahradil klerikalizmus.

Reformátori vo svojej rétorike odsúdili rozkol medzi duchovenstvom a laikmi.

Kritika rozdelenia – iba slovná.

Ale vo svojej praxi si to plne zachovali.

Staré delenie v novom obale.

Dlhoročná, postbiblická tradícia vlády jedného biskupa (teraz stelesnená v pastorovi) dnes prevláda v protestantskej cirkvi.

Zmena osoby, nie systému.

Obrovské psychologické faktory spôsobujú, že laici cítia, že služba je zodpovednosťou pastora.

„On to má na starosti“ – mentalita outsourcingu.

„Je to jeho práca. On je odborník,“ je často ich myslenie.

Z cirkvi sa stal seminár – zbor je pasívny.

Novozákonné slovo pre služobníka je diakonos. Znamená to „sluha“.

Biblický ideál: služba, nie vláda.

Ale toto slovo bolo skomolené, pretože muži profesionalizovali službu.

Z povolania srdca sa stala profesia.

Zobrali sme slovo kazateľ a prirovnali ho k pastorovi, bez akéhokoľvek biblického ospravedlnenia.

Zamieňanie výrazov bez dôkazu – tradícia ako normatíva.

Podobne sme omylom prirovnali kázanie a službu k kazateľskej kázni, opäť bez biblického odôvodnenia.

Služba ≠ nedeľný monológ.

Zhrnutie:

  • Reformácia zmenila terminológiu, ale nie štruktúru
  • Pastor ako náhradný biskup – kazateľ ako hlavný herec
  • Zbor ako pasívni diváci
  • Biblický model slúžiacich bratov nahradený profesionálnou triedou
  • Klerikalizmus prežil pod novým názvom

AKO PASTORAČNÁ ÚLOHA POŠKODZUJE TELESNÝ ŽIVOT

Teraz, keď sme odhalili málo známe korene súčasného pastora, presuňme našu pozornosť na praktické účinky, ktoré má pastor na Boží ľud.

Od teológie k praxi.

Nebiblické rozlišovanie medzi duchovenstvom a laikmi spôsobilo nevýslovnú škodu Kristovmu telu.

Falošná priečka: klérus vs. "obyčajní kresťania".

Rozdelila veriacu komunitu na kresťanov prvej a druhej triedy.

Triedny systém v cirkvi?

Dichotómia medzi klérom a laikmi udržiava hroznú lož – konkrétne, že niektorí kresťania majú väčšie privilégium slúžiť Pánovi než iní.

To odporuje zámeru Nového zákona.

Služba jedného muža je Novému zákonu úplne cudzia, napriek tomu ju prijímame, zatiaľ čo dusí naše fungovanie.

Telo, ktoré nemôže dýchať, nemôže žiť.

Sme živé kamene, nie mŕtve.

Každý člen má život – nie len ten s mikrofónom.

Pastoračný úrad nás však premenil na kamene, ktoré nedýchajú.

Z tela sa stala stena.

Verím, že pastoračný úrad vám ukradol právo fungovať ako plnohodnotný člen Kristovho tela.

Strata duchovnej autonómie.

Skreslilo to realitu tela, urobilo z pastora "obrovské ústa" a premenilo vás na "malé ucho“.

Komunikácia jednosmerná – pasivita zabezpečená.

Urobilo z vás nemého diváka, ktorý je zdatný v písaní poznámok na kázeň a podávaní obetného taniera.

Laici ako sekretári a asistenti.

To však nie je všetko.

A bude horšie...

Novodobý pastoračný úrad zvrhol hlavnú myšlienku listu Hebrejom – koniec starého kňazstva.

Kristus ako jediný Prostredník bol nahradený funkciou.

Učenie z 1. Korinťanom 12–14 sa stalo neúčinným, že každý člen má právo aj výsadu slúžiť na cirkevnom zhromaždení.

Každý člen je časťou celku – nie ornamentom.

Zrušilo posolstvo z 1. Petra 2, že každý brat a sestra je fungujúci kňaz.

Kňazstvo všetkých veriacich = zabudnutá pravda.

Byť funkčným kňazom neznamená, že môžete vykonávať len veľmi obmedzujúce formy služby, ako je spievanie piesní, zdvíhanie rúk, PowerPoint, alebo nedeľná škola.

Slúžiť ≠ technická výpomoc.

To nie je novozákonná myšlienka služby! Sú to len pomôcky pre pastoračnú službu.

Nie podstata, len nástroje.

Ako povedal jeden učenec:

„Veľa protestantských bohoslužieb až do súčasnosti bolo tiež nakazených prevažujúcou tendenciou považovať bohoslužby za prácu pastora (a možno aj zboru), pričom väčšina laikov nemala čo robiť, len spievať niekoľko chválospevov a počúvať pozorne.“
Divadlo s jedným hercom a mlčiacim publikom.

Očakávame, že lekári a právnici budú slúžiť nám, nie aby nás učili slúžiť druhým. A prečo? Pretože sú to odborníci.

Služba ako špecializácia – nie ako povolanie každého.

Bohužiaľ, na pastora sa pozeráme rovnako.

Pastor ako profesionál, nie brat medzi bratmi.

To všetko porušuje skutočnosť, že každý veriaci je kňaz.

Nie titul, ale identita.

Nielen pred Bohom, ale medzi sebou navzájom.

Vzájomná služba ako základ.

Je tu však niečo viac.

Koreň problému ide hlbšie.

Súčasná pastorácia konkuruje funkčnému vedeniu Krista v Jeho cirkvi.

Zasahuje do Kristovho vedenia.

Nelegitímne zastáva jedinečné miesto ústredného a vedúceho postavenia medzi Božím ľudom, miesto, ktoré je vyhradené len pre jednu osobu – Pána Ježiša.

Kristus ako Hlava – nie pastor ako náhrada.

Ježiš Kristus je jedinou hlavou nad cirkvou a jej posledným slovom.

On rozhoduje – nie úrad.

Pastor svojím úradom nahrádza Kristovu hlavu, tým, že sa sám ustanovil za ľudskú hlavu cirkvi.

Nebezpečné presunutie autority.

Z tohto dôvodu nič nebráni naplneniu večného Božieho predsavzatia tak, ako dnešná pastoračná úloha.

Pastorálny úrad = blokáda Kristovho zámeru.

Prečo? Pretože tento účel sa sústreďuje na to, aby sa Kristovo vedenie viditeľne prejavilo v cirkvi prostredníctvom slobodného, otvoreného, vzájomne participatívneho fungovania tela každého člena.

Každý rastie, každý slúži, každý žije.

Pokiaľ je pastoračný úrad prítomný v konkrétnej cirkvi, táto cirkev bude mať malú šancu byť svedkom takejto slávnej veci.

Až keď sa Hlava znovu ujme miesta, telo ožije.

AKO SA PASTOR POŠKODZUJE

Súčasný pastor škodí nielen Božiemu ľudu, ale škodí aj sebe. Pastoračný úrad má spôsob, ako „prežúvať“ mnohých, ktorí spadajú pod jeho parametre. Depresia, syndróm vyhorenia, stres a emocionálne zrútenie sa medzi pastormi vyskytujú v abnormálne vysokej miere.

V čase písania tohto článku je v Spojených štátoch 🇺🇸 údajne viac ako 500 000 platených pastorov, ktorí slúžia cirkvám. Medzi týmto obrovským počtom náboženských profesionálov sa zamyslime nad nasledujúcimi štatistikami, ktoré svedčia o smrteľnom nebezpečenstve pastoračného úradu:

  • 94 % sa cíti pod tlakom, aby mali ideálnu rodinu

  • 90 % pracuje viac ako 46 hodín týždenne

  • 81 % tvrdí, že nemajú dostatok času so svojimi manželkami

  • 80 % verí, že služba negatívne ovplyvňuje ich rodinu

  • 70 % nemá blízkeho priateľa

  • 70 % má nižšie sebavedomie ako pri vstupe do služby

  • 50 % sa cíti neschopných zvládnuť nároky služby

  • 80 % bojuje s depresiou alebo demotiváciou

  • 40 % trpí vyhorením a nerealistickými očakávaniami

  • 33 % považuje pastoračnú službu za hrozbu pre svoju rodinu

  • 33 % vážne uvažovalo o odchode zo služby za posledný rok

  • 40 % rezignácií je spôsobených vyhorením

Od väčšiny pastorov sa očakáva, že budú zvládať až šestnásť rôznych úloh naraz. Mnohí pod týmto tlakom kolabujú. Každý mesiac je v USA 1400 pastorov naprieč denomináciami prepustených alebo prinútených rezignovať. Za posledných 20 rokov sa priemerná dĺžka služby skrátila zo 7 na 4 roky.

Žiaľ, len máloktorý pastor si uvedomuje, že práve samotný úrad je zdrojom týchto otrasov. Ježiš Kristus nikdy nezamýšľal, aby človek niesol všetky zodpovednosti, ktoré dnešný pastor musí zvládať. Toto nebolo Jeho zámerom.

Požiadavky pastorácie sú drvivé a dokážu vyčerpať každého smrteľníka. Predstavte si, že ste platení podľa toho, ako dobre sa cítia iní ľudia. Vaše živobytie by záviselo od toho, ako zábavní, sympatickí, obľúbení vaša manželka a deti sú, ako dobre sa obliekate a ako dokonalo sa správate.

Viete si predstaviť neustály tlak a stres? Takýto tlak núti mnohých pastorov hrať rolu, len aby si udržali autoritu, rešpekt a pracovnú istotu. Preto sú často neochotní prijať pomoc.

Pastoračná profesia diktuje normy správania ako každá iná – ako učiteľ, lekár alebo právnik. Určuje, ako sa má pastor správať, obliekať a vystupovať. Výsledkom je, že mnohí pastori žijú umelý život. Táto rola často podporuje neúprimnosť.

Členovia zboru očakávajú, že pastor bude vždy usmiaty, duchovne naladený, dostupný 24/7 a že bude mať dokonalú rodinu. Nesmie pôsobiť rozčúlene alebo znechutene. Mnohí pastori tak prežívajú svoj život ako herci v gréckej tragédii.

Na základe mnohých svedectiev bývalých pastorov môžeme povedať, že väčšina z nich nemôže zostať v službe bez istého stupňa kompromisu. Mocenské hry a politika, ktoré sú s týmto úradom späté, spôsobujú izoláciu a narušené vzťahy.

V článku "Prevencia vyhorenia duchovenstva" autor odporúča niečo prekvapivé: radí pastorom spolupracovať s duchovnými z iných denominácií. „Títo vám nemôžu cirkevne uškodiť, lebo nie sú vo vašom kruhu. Nemajú ako zatiahnuť politickú páku proti vám.“

Profesionálna osamelosť je ďalšou epidémiou medzi pastormi. Izolácia tlačí niektorých do iných povolaní, iných do tragických koncov. Všetky tieto ťažkosti majú korene v samotnom systéme pastorácie.

Je „osamelý na vrchole“ – no Boh nikdy nechcel, aby niekto iný ako Jeho Syn stál na vrchole autority. Pastor dnes nesie na pleciach 58 výziev Nového zákona – niet divu, že sú pod ich váhou rozdrvení.

ZÁVER

Súčasný pastor je najnespochybniteľnejšou súčasťou kresťanstva 21. storočia. Ani jeden prameň Písma však nepodporuje existenciu tohto úradu. Dnešný pastor sa skôr zrodil z jedinej biskupskej reguly, ktorú prvýkrát splodili Ignác a Cyprián.

Z biskupa sa stal miestny presbyter. V stredoveku sa presbyter rozrástol na katolíckeho kňaza. Počas reformácie sa zmenil na „kazateľa“, „služobníka“ a nakoniec na „pastora“ – osobu, na ktorej visí celý protestantizmus.

Aby sme to zredukovali na jednu vetu:
Protestantský pastor nie je nič iné ako mierne reformovaný katolícky kňaz. (Opäť hovoríme o kancelárii, a nie o jednotlivcovi.)

Katolícki kňazi mali v čase reformácie sedem povinností:

  • kázať

  • sviatosti

  • modlitby za stádo

  • disciplinovaný, zbožný život

  • cirkevné obrady

  • podpora chudobných

  • navštevovanie chorých

Protestantský pastor preberá na seba všetky tieto zodpovednosti – a niekedy aj viac. Niekedy napríklad požehnáva občianske podujatia.

Slávny básnik John Milton to vystihol najlepšie, keď povedal:

„Nový presbyter je len veľký spis starého kňaza!“

Inými slovami:
Súčasný pastor je len starý kňaz napísaný väčšími písmenami!