„Kresťanstvo nezničilo pohanstvo, prijalo ho.“

– Willam Durant, americký historik dvadsiateho storočia

moje slovo a moje hlásanie nespočívalo v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.
PAVOL Z TARZU – 1Korinťanom 2:4–5

Teraz sa dostávame k jednej z najposvätnejších cirkevných praktík zo všetkých: ku kázni.
Odstráňte kázeň a protestantský poriadok uctievania sa z veľkej časti stane songfestom.
Odstráňte kázeň a účasť na nedeľnej rannej bohoslužbe je odsúdená na zánik.
Kázeň je základom protestantskej liturgie.
Päťsto rokov to fungovalo ako hodinky.
Každú nedeľu ráno pastor pristúpi k svojej kazateľnici a prednesie inšpiratívnu reč pasívnemu, lavicu zohrievajúcemu publiku.
Kázeň je taká ústredná, že práve to je dôvod, prečo mnohí kresťania chodia do cirkvi.

V skutočnosti sa celá služba často posudzuje podľa kvality kázne.
Opýtajte sa niekoho, ako bolo v zbore/kostole minulú nedeľu, a s najväčšou pravdepodobnosťou dostanete popis správy.
Stručne povedané, súčasné kresťanské myslenie často prirovnáva kázeň k nedeľnej rannej bohoslužbe.

Tým to však nekončí.
Odstráňte kázeň a odstránili ste najdôležitejší zdroj duchovnej výživy pre nespočetné množstvo veriacich.

Ohromujúcou skutočnosťou však je, že dnešná kázeň nemá korene v Písme.
Skôr bola požičaná z pohanskej kultúry, ošetrovaná a prijatá do kresťanskej viery.
To je zarážajúce vyhlásenie, však?
Ale je toho viac...

Kázeň v skutočnosti odvádza pozornosť od samotného účelu, pre ktorý Boh navrhol cirkevné zhromaždenie.
A má to veľmi málo spoločného so skutočným duchovným rastom.

KÁZEŇ A BIBLIA

Niekto, kto číta niekoľko predchádzajúcich odsekov, nepochybne odpovie:
"Ľudia kázali po celej Biblii. Samozrejme, kázeň je biblická!"

Je pravda, že Písmo zaznamenáva kázanie mužov a žien.
Existuje však priepastný rozdiel medzi Duchom inšpirovaným kázaním a učením opísaným v Biblii a súčasnou kázňou.
Takže mylné prijatie dnešného kazateľstva ako biblického je bežnou chybou.

Poďme si to trochu rozvinúť.

Dnešná kresťanská kázeň má tieto črty:

  • Je to pravidelný jav – verne doručený z kazateľnice aspoň raz týždenne.

  • Prednáša ho tá istá osoba – najčastejšie pastor alebo vysvätený hosťujúci rečník.

  • Podáva sa pasívnemu publiku – v podstate ide o monológ.

  • Má špecifickú štruktúru: úvod, tri až päť bodov a záver.

Porovnajte to s druhom kázania v Biblii:

V Starej zmluve Boží muži kázali a učili, ale nie ako dnes.
Tu sú črty starozákonného kázania a učenia:

  • Aktívna účasť a prerušenie publikom boli bežné.

  • Proroci a kňazi hovorili extemporálne – z prítomného bremena, nie zo scenára.

  • Nič nenaznačuje, že by pravidelne rečnili Božiemu ľudu.

  • Ich kázanie bolo sporadické, premenlivé a otvorené účasti publika.

  • Synagógne kázanie nasledovalo rovnaký vzor.

Nový zákon:

Pán Ježiš nekázal pravidelne tomu istému publiku.
Jeho učenie bolo:

  • rozmanité vo forme aj publiku

  • hoci sa zameriaval na učeníkov, jeho posolstvá boli spontánne a neformálne

Apoštolské kázanie v Skutkoch apoštolov:

  • sporadické – viazané na špecifické príležitosti

  • extemporálne, bez štruktúry

  • dialogické – so spätnou väzbou, nie monológ

Listy Nového zákona ukazujú, že služba Božieho slova:

  • pochádzala z celej cirkvi pri pravidelných zhromaždeniach

  • zahŕňala: učenie, napomenutie, proroctvo, spev (Rim 12:6–8; 15:14; 1Kor 14:26; Kol 3:16)

  • mala konverzačný charakter (1Kor 14:29)

  • zahŕňala prerušovania (1Kor 14:30)

Napomenutia miestnych starších tiež bývali improvizované.

Stručne povedané:
Súčasná forma kresťanskej kázne je cudzia Starému aj Novému zákonu.
V Písme nie je nič, čo by naznačovalo jej existenciu v ranokresťanských zhromaždeniach.

ODKIAĽ POCHÁDZA KRESŤANSKÁ KÁZEŇ?

Najstarší zaznamenaný kresťanský zdroj pravidelného kázania sa nachádza koncom druhého storočia.
Klement Alexandrijský nariekal nad tým, že kázeň má malý účinok na zmenu kresťanov.

Napriek tomuto zlyhaniu sa kázeň stala štandardnou praxou medzi veriacimi do 4. storočia.

To vyvoláva chúlostivú otázku:
Ak kresťania v 1. storočí neboli známi kázňami, odkiaľ ich post-apoštolskí kresťania prevzali?

Odpoveď:
Kresťanská kázeň bola požičaná z pohanskej gréckej kultúry!

Aby sme našli jej korene, musíme sa vrátiť do 5. storočia pred Kristom k skupine putujúcich učiteľov – sofistov.

Sofisti:

  • vynašli rétoriku – umenie presvedčivého hovorenia

  • učili učeníkov a vyberali poplatky za prednášky

  • boli odborní diskutéri

  • nosili špeciálne oblečenie

  • niektorí zarábali veľké peniaze a boli oslavovaní verejnosťou

Ich cieľom nebolo pravdu žiť, ale efektne ju prezentovať. Forma nahradila obsah.
Často citovali Homéra spamäti, aby zneli múdro.
Ich publikum reagovalo potleskom počas prejavu.
Boli označovaní za "inšpirovaných" a niektorým dokonca postavili sochy.

Aristoteles (384–322 pred n. l.) vymyslel:

  • Trojbodovú štruktúru reči: začiatok, stred, koniec

Táto forma sa rýchlo ujala medzi gréckymi rečníkmi, neskôr aj medzi Rimanmi, ktorí sa stali posadnutí rétorikou.

Kázeň sa čoskoro stala:

  • zábavou po večeri

  • formou verejného predstavenia

  • umením, ktoré fascinovalo masy

Rečníci boli hviezdami doby – ako dnešní herci alebo športovci.
Ich schopnosť rečniť vedela rozhýbať davy.
Učitelia rétoriky boli pýchou miest.

Stručne povedané:
Gréci a Rimania boli závislí na pohanských kázňach –
rovnako ako sú dnes mnohí kresťania závislí na „kresťanskej“ kázni.

Ako si grécka kázeň našla cestu do kresťanskej cirkvi?

Okolo 3. storočia vzniklo vákuum, keď sa vzájomná služba vytratila z Kristovho tela.

Posledný z cestujúcich kresťanských robotníkov, ktorí hovorili z prorockého bremena a spontánneho presvedčenia, opustil stránky cirkevných dejín.
Na vyplnenie ich neprítomnosti sa začalo objavovať duchovenstvo.
Otvorené zhromaždenia začali vymierať a cirkevné stretnutia sa stávala čoraz liturgickejšími – cirkevné stretnutie sa zmenilo na službu.

S nástupom hierarchickej štruktúry sa objavila myšlienka „náboženského špecialistu“.
Fungujúci kresťania mali problém zapadnúť do vyvíjajúcej sa štruktúry, nebolo pre nich miesto na uplatnenie darov.
Do 4. storočia sa cirkev stala plne inštitucionalizovanou.
Mnohí pohanskí rečníci a filozofi sa stávali kresťanmi.
Ich pohanské filozofické myšlienky sa nevedomky dostali do kresťanskej komunity.
Títo muži sa stali teológmi a vodcami ranej cirkvi, známymi ako „cirkevní otcovia“ – ich spisy sú dodnes známe.
Pohanská predstava profesionálneho rečníka za poplatok sa dostala priamo do kresťanskej praxe.

Všimnite si, že pojem „platený špecialista na vyučovanie“ pochádza z Grécka, nie z judaizmu.
Židovskí rabíni neúčtovali poplatky za vyučovanie.
Bývalí pohanskí rečníci, teraz kresťania, začali používať svoje grécko-rímske rečnícke schopnosti na kresťanské účely:

  • Sedeli na oficiálnych stoliciach
  • Vysvetľovali Písmo podobne ako sofisti exegézu Homérovho textu
Porovnajte pohanskú kázeň z 3. storočia s kázňou cirkevných otcov – štruktúra a frazeológia sú veľmi podobné.

Tak sa zrodil nový štýl kresťanskej komunikácie:

  • Zdôrazňoval uhladenú rétoriku
  • Sofistikovanú gramatiku
  • Kvetnatú výrečnosť
  • Monológ bol navrhnutý tak, aby pobavil a predviedol rečnícke schopnosti.
  • Iba tí, ktorí boli v rétorike vyškolení, mohli vystúpiť pred zhromaždením!
(Znie vám to povedome?)

Jeden učenec to vyjadril takto:
„Pôvodné ohlasovanie kresťanského posolstva bolo obojsmerný rozhovor. Keď sa rečnícke školy západného sveta zmocnili kresťanského posolstva, urobili z kázania niečo diametrálne odlišné. Oratórium nahradilo rozhovor. Veľkosť rečníka nahradila ohromujúcu udalosť Ježiša Krista. Dialóg medzi rečníkom a poslucháčom vybledol do monológu.“

Grécko-rímska kázeň nahradila:

  • Proroctvo

  • Otvorené zdieľanie

  • Učenie inšpirované Duchom

Kázeň sa stala elitnou výsadou cirkevných predstaviteľov, najmä biskupov.
Takíto ľudia sa museli vzdelávať v školách rétoriky, aby mohli hovoriť.
Bez tohto vzdelania kresťan nemohol oslovovať Boží ľud.

Už v 3. storočí kresťania nazývali svoje kázne homíliami – rovnaký termín ako grécki rečníci používali na svoje prejavy.
Dnes môžeme študovať homiletiku – vedu, ktorá uplatňuje pravidlá rétoriky z Grécka a Ríma.

Inými slovami:

  • Ani homílie (kázne), ani homiletika (umenie kázať) nemajú kresťanský pôvod.
  • Boli ukradnuté pohanmi.
  • Znečistený potok vstúpil do kresťanskej viery a zamútil jej vody.
A tento potok tečie rovnako silno dodnes – ako vo 4. storočí.

CHRYZOSTOM a AUGUSTÍN

Ján Chryzostom bol jedným z najväčších kresťanských rečníkov svojej doby. (Chryzostom znamená „zlaté ústa“)

Konštantínopol nikdy nepočul kázne tak silné, brilantné a úprimné, ako tie, ktoré kázel Chryzostom. Jeho kázanie bolo také presvedčivé, že ľudia sa niekedy strčili dopredu, aby ho lepšie počuli.

Chryzostom, prirodzene obdarený rečníckym darom, sa naučil hovoriť pod vedením popredného sofistu štvrtého storočia Libania.
Jeho výrečnosť na kazateľnici bola neprekonateľne silná – kázne často prerušoval zborový potlesk.

Raz mal kázeň, v ktorej odsúdil potlesk ako nevhodný v Božom dome.
Zboru sa však kázeň tak páčila, že keď skončil, aj tak zatlieskali.

Tento príbeh ilustruje neskrotnú silu gréckej rétoriky.

Môžeme pripísať zásluhy Chryzostomovi aj Augustínovi (354–430), bývalému profesorovi rétoriky, za to, že kazateľnica sa stala neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery.

Štýl gréckej kázne:

  • Oddával sa rétorickej brilantnosti

  • Často citoval básne

  • Zameriaval sa na zapôsobenie na publikum

Chryzostom zdôrazňoval, že:

„Kazateľ sa musí dlho namáhať na svojich kázňach, aby získal silu výrečnosti.“

U Augustína dosiahla latinská kázeň svoje výšky.

Štýl latinskej kázne bol:

  • Viac prízemný než grécky

  • Zameraný na „obyčajného človeka“

  • Orientovaný na jednoduchší morálny bod

Zwingli si vzal Jána Zlatoústeho za svoj vzor v kázaní, zatiaľ čo Luther si vzal za svoj vzor Augustína.

Latinský aj grécky štýl obsahovali:

  • Formu komentára verš po verši

  • Formu parafrázovania

Napriek tomu Chryzostom a Augustín stáli v línii gréckych sofistov.

Dali nám uhladenú kresťanskú rétoriku.
Dali nám „kresťanskú“ kázeň:

  • Biblickú v obsahu

  • Grécku v štýle

REFORMÁTORI, PURITÁNI A VEĽKÉ PREBUDENIE

Počas stredoveku dominovala Eucharistia v rímskokatolíckej omši a kázanie sa dostalo do úzadia.

Ale s príchodom Martina Luthera sa kázeň opäť dostala do popredia v bohoslužbách.
Luther vnímal cirkev ako zhromaždenie tých, ktorí počúvajú Božie slovo, ktoré sa im hovorí. Z tohto dôvodu raz nazval cirkev Mundhaus (ústny dom alebo rečnícky dom).

Ján Kalvín sa inšpiroval Lutherom a tvrdil, že kazateľ sú „ústa Božie“.
(Iróniou je, že obaja muži vehementne protestovali proti myšlienke, že pápež je Kristovým zástupcom.)

Nie je prekvapujúce, že mnohí reformátori študovali rétoriku a boli hlboko ovplyvnení grécko-rímskymi kázňami Augustína, Chryzostoma, Origena a Gregora Veľkého.

Takto boli nedostatky cirkevných otcov duplikované reformátormi a protestantskými subkultúrami, ktoré vytvorili. To platilo najmä pre puritánov.

V skutočnosti súčasná evanjelikálna kazateľská tradícia nachádza svoje najnovšie korene v puritánskom hnutí 17. storočia a vo Veľkom prebudení 18. storočia.

Puritáni si požičali svoju kazateľskú metódu od Kalvína.

Aká bola táto metóda? Bol to systematický výklad Písma týždeň čo týždeň.
Bola to metóda prevzatá od raných cirkevných otcov, ktorá sa stala populárnou počas renesancie.

Renesanční učenci poskytovali vetu po vete komentár k písomnosti z klasického staroveku.
Kalvín bol majstrom v tejto forme.

Pred svojou konverziou použil tento štýl pri písaní komentára k dielu pohanského autora Senecu.
Keď sa obrátil a začal kázať, použil rovnaký analytický štýl aj v Biblii.

Puritáni, ktorí nasledovali cestu Jána Kalvína, sústredili všetky svoje bohoslužby okolo systematického vyučovania Biblie.

Keď sa puritáni snažili protestantizovať Anglicko (očistili ho od nedostatkov anglikánstva),
sústredili všetky svoje cirkevné služby okolo vysoko štruktúrovaných, metodických, logických výkladov Písma verš po verši.

Puritáni tiež vynašli formu kázania nazývanú „plainstyle“.

Tento štýl bol zakorenený v zapamätaní si kázňových poznámok.
Ich rozdelenie a analýza biblického textu povýšili kázeň na vynikajúcu vedu.

Túto formu dodnes používa nespočetné množstvo pastorov.

Okrem toho nám puritáni dali:

  • hodinovú kázeň (hoci niektoré puritánske kázne trvali aj 90 minút),

  • prax zborov, ktorí si robili poznámky o kázni,

  • uprataný štvordielny náčrt kázne,

  • a pastor používal jasličkové poznámky pri prednášaní svojej reči.

Ďalší vplyv, Veľké prebudenie, je zodpovedné za druh kázania, ktoré bolo bežné v raných metodistických cirkvách a stále sa používa v súčasných letničných cirkvách.

Silné výbuchy emócií, ktoré zahŕňajú krik a behanie hore a dole po nástupišti, to všetko je prenesením tejto tradície.

Ak zhrnieme pôvod súčasnej kázne, môžeme povedať nasledovné:

Kresťanstvo prevzalo grécko-rímsku rétoriku a prispôsobilo ju svojim vlastným účelom, pokrstilo ju a zabalilo do plienok.

Grécka homília sa dostala do kresťanskej cirkvi okolo druhého storočia.
Svoj vrchol dosiahla u rečníkov štvrtého storočia – menovite v Chryzostomovi a Augustínovi.

Kresťanská kázeň stratila na význame od piateho storočia až do reformácie, keď sa stala uzavretou a zakotvenou ako ústredný bod protestantskej bohoslužby.

Napriek tomu za posledných päť storočí väčšina kresťanov nikdy nepochybovala o jej pôvode alebo účinnosti.

AKO KÁZANIE ŠKODÍ CIRKVI

Hoci je konvenčná kázeň uctievaná už päť storočí, negatívne ovplyvnila cirkev mnohými spôsobmi.

Po prvé, kázeň robí z kazateľa virtuózneho umelca pravidelného cirkevného zhromaždenia.
V dôsledku toho je účasť zboru prinajlepšom obmedzená a prinajhoršom vylúčená.
Kázeň mení cirkev na kazateľskú stanicu. Zhromaždenie sa zvrhne na skupinu tlmených divákov, ktorí sledujú predstavenie.
Nie je priestor na prerušovanie alebo vypočúvanie kazateľa, keď prednáša svoj prejav.
Kázeň zmrazuje a väzní fungovanie Kristovho tela.
Podporuje poslušné kňazstvo tým, že umožňuje kazateľom ovládať cirkevné zhromaždenia týždeň čo týždeň.

Po druhé, kázeň často uviazne na mŕtvom bode duchovného rastu.
Keďže ide o jednosmernú záležitosť, podporuje pasivitu.
Kázeň bráni cirkvi fungovať podľa plánu.
Dusí to vzájomnú službu. Dusí otvorenú účasť.
To spôsobuje, že duchovný rast Božieho ľudu naberá na obrátkach.
Ako kresťania musíme fungovať, ak chceme dozrieť (pozri Marek 4:24-25 a Židom 10:24-25).
Nerastieme pasívnym počúvaním týždeň čo týždeň.
V skutočnosti je jedným z cieľov Nového zákona – štylizované kázanie a vyučovanie, aby každý z nás fungoval (Efezským 4:11–16).
Má nás povzbudiť, aby sme na cirkevnom zhromaždení otvorili ústa (1 Korintským 12-14).
Konvenčná kázeň bráni práve tomuto procesu.

Po tretie, kázeň zachováva mentalitu nebiblického duchovenstva.
Vytvára nadmernú a patologickú závislosť od duchovenstva.
Kázeň robí z kazateľa náboženského špecialistu.
So všetkými ostatnými sa zaobchádza ako s druhotriednymi kresťanmi – tichá lavica ohrievač.
(Aj keď to zvyčajne nie je vyslovené, je to nevyslovená realita).

Ako sa môže pastor učiť od ostatných údov Kristovho tela, keď sú stlmení?
Ako sa môže cirkev učiť od pastora, keď jej členovia mu nemôžu klásť otázky počas jeho kázne?
Ako sa môžu bratia a sestry učiť jeden od druhého, ak im bránia hovoriť na zhromaždeniach?
Kázeň robí cirkev vzdialenou a neosobnou.
Zbavuje pastora možnosti prijímať duchovnú výživu od cirkvi.
A zbavuje cirkev možnosti prijímať duchovnú výživu jeden od druhého.
Z týchto dôvodov je kázeň jednou z najväčších prekážok fungujúceho kňazstva!

Po štvrté, namiesto toho, aby kázeň vybavila svätých, znižuje ich kvalifikáciu.
Nezáleží na tom, ako hlasno služobníci hovoria o vybavovaní svätých pre prácu v službe, pravdou je, že súčasná kázeň kázaná každý týždeň má malú moc pripraviť Boží ľud na duchovnú službu a fungovanie.
Nanešťastie sú však mnohí z Božieho ľudu rovnako závislí na počúvaní kázní, ako sú mnohí kazatelia závislí na ich kázaní.
Naproti tomu kázanie a učenie v novozákonnom štýle vybavuje cirkev tak, aby mohla fungovať bez prítomnosti duchovného.

Po piate, dnešná kázeň je často nepraktická.
Nespočetné množstvo kazateľov hovoria ako odborníci na to, čo nikdy nezažili.
Či už je to abstraktné/teoretické, oddané/inšpiratívne, náročné/presvedčivé alebo zábavné, kázeň nedokáže uviesť poslucháčov do priamej, praktickej skúsenosti s tým, čo bolo kázané.
Typická kázeň je teda lekcia plávania na suchej zemi!
Chýba jej akákoľvek praktická hodnota.
Súčasnému kázaniu sa vo všeobecnosti nedarí dostať za hranice šírenia informácií a na vybavenie veriacich, aby zažili a používali to, čo počuli.

V tomto ohľade kázeň odzrkadľuje jej pravého otca – grécko-rímsku rétoriku.
Grécko-rímska rétorika sa kúpala v abstrakcii.
Zahŕňala formy určené skôr na zábavu a prejavovanie génia, než na poučovanie alebo rozvíjanie talentov u druhých.
Súčasná uhladená kázeň môže zahriať srdce, inšpirovať vôľu a stimulovať myseľ.
Vo všetkých týchto ohľadoch súčasná kázeň nespĺňa svoje požiadavky na podporu duchovného rastu, ktorý sľubuje.
V konečnom dôsledku to v skutočnosti zintenzívňuje ochudobnenie cirkvi.
Kázeň pôsobí ako chvíľkový stimulant. Jeho účinky sú často krátkodobé.

Buďme úprimní. Je množstvo kresťanov, ktorí boli kázaní po celé desaťročia, a stále sú nemluvňatá v Kristovi.
My kresťania sa nepremieňame len tým, že týždeň čo týždeň počúvame kázne.
Sme premieňaní pravidelnými stretnutiami s Pánom Ježišom Kristom.
Tí, ktorí slúžia, sú teda povolaní kázať Krista a nie informácie o Ňom.
Sú tiež povolaní, aby svoju službu intenzívne uskutočňovali.
Sú povolaní nielen zjavovať Krista hovoreným slovom, ale aj ukázať svojim poslucháčom, ako Ho zažiť, poznať, nasledovať a slúžiť mu.

Súčasná kázeň príliš často postráda tieto dôležité prvky.

Ak kazateľ nemôže priviesť svojich poslucháčov k živej duchovnej skúsenosti toho, čomu slúži, výsledky jeho posolstva budú krátkodobé.
Preto cirkev potrebuje menej kazateľníc a viac duchovných sprostredkovateľov.
Zúfalo potrebuje tých, ktorí dokážu ohlasovať Krista a vedia, ako nasadiť Boží ľud, aby zakúsil toho, ktorý bol kázaný.
A navyše, kresťania potrebujú inštrukcie, ako zdieľať tohto živého Krista so zvyškom cirkvi pre ich vzájomné povzbudenie.

Preto kresťanská rodina potrebuje obnoviť prax vzájomného povzbudzovania a vzájomnej služby z prvého storočia.
Lebo Nový zákon závisí od duchovnej premeny na týchto dvoch veciach.
Je pravda, že dar učenia je prítomný v cirkvi.
Ale učenie má pochádzať od všetkých veriacich (1 Korinťanom 14:26, 31), ako aj od tých, ktorí sú špeciálne obdarení učiť (Efezanom 4:11 a Jakub 3:1).
Ďaleko prekračujeme biblické hranice, keď dovolíme, aby vyučovanie nadobudlo formu konvenčnej kázne 🎤 a odsunieme ju do triedy profesionálnych rečníkov.

ZÁVER

Je kázanie a vyučovanie Božieho slova biblické? Áno, určite.

Ale súčasná kazateľnica nie je ekvivalentom kázania a učenia, ktoré sa nachádza v Písme.
Nemožno ho nájsť v judaizme Starého zákona, v Ježišovej službe, ani v živote prvotnej cirkvi.
Ba čo viac, Pavol povedal svojim gréckym konvertitom, že sa odmieta nechať ovplyvniť komunikačnými vzorcami svojich pohanských súčasníkov (1 Korinťanom 1:17, 22; 2:1-5).

Ale čo 1 Korinťanom 9:22-23, kde Pavol hovorí:
„Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko to robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel.“

Tvrdil by som, že by to nezahŕňalo to, aby sa týždenná kázeň stala stredobodom všetkých zhromaždení, čo by potlačilo transformáciu a vzájomné poučenie veriacich.
Kázeň bola koncipovaná v lone gréckej rétoriky.
Zrodila sa v kresťanskej komunite, keď pohania, z ktorých sa stali kresťania, začali do cirkvi prinášať svoje rečnícke štýly reči.

V treťom storočí sa stalo bežným, že kresťanskí vodcovia prednášali kázeň.
Vo štvrtom storočí sa to stalo normou.
Kresťanstvo absorbovalo svoju okolitú kultúru.
Keď váš pastor príde za kazateľnicu v klerikálnom rúchu, aby predniesol svoju posvätnú kázeň, nevedomky hrá úlohu starogréckeho rečníka.

Napriek tomu, že súčasná kázeň nemá ani štipku biblickej hodnoty, ktorá by podporila jej existenciu, je v očiach väčšiny súčasných kresťanov naďalej nekriticky obdivovaná.
V kresťanskej mysli sa tak zakorenila, že väčšina biblických veriacich pastorov a laikov nevidí, že potvrdzujú a udržiavajú nebiblickú prax z čírej tradície.
Kázeň sa natrvalo zakotvila v zložitej organizačnej štruktúre, ktorá je veľmi vzdialená cirkevnému životu v prvom storočí.