PAVOL Z TARZU - 1Korinťanom 2:4-5

Teraz sa dostávame k jednej z najposvätnejších cirkevných praktík zo všetkých: ku kázni. Odstráňte kázeň a protestantský poriadok uctievania sa z veľkej časti stane songfestom. Odstráňte kázeň a účasť na nedeľnej rannej bohoslužbe je odsúdená na zánik. Kázeň je základom protestantskej liturgie. Päťsto rokov to fungovalo ako hodinky. Každú nedeľu ráno pastor pristúpi k svojej kazateľnici a prednesie inšpiratívnu reč pasívnemu, lavicu zohrievajúcemu publiku. Kázeň je taká ústredná, že práve to je dôvod, prečo mnohí kresťania chodia do cirkvi. V skutočnosti sa celá služba často posudzuje podľa kvality kázne. Opýtajte sa niekoho, ako bolo v zbore/kostole minulú nedeľu, a s najväčšou  pravdepodobnosťou dostanete popis správy. Stručne povedané, súčasné kresťanské myslenie často prirovnáva kázeň k nedeľnej rannej bohoslužbe. Tým to však nekončí. Odstráňte kázeň a odstránili ste najdôležitejší zdroj duchovnej výživy pre nespočetné množstvo veriacich. Ohromujúcou skutočnosťou však je, že dnešná kázeň nemá korene v Písme. Skôr bola požičaná z pohanskej kultúry, ošetrovaná a prijatá do kresťanskej viery. To je zarážajúce vyhlásenie, však? Ale je toho viac. Kázeň v skutočnosti odvádza pozornosť od samotného účelu, pre ktorý Boh navrhol cirkevné zhromaždenie. A má to veľmi málo spoločného so skutočným duchovným rastom.

V Starej zmluve Boží muži kázali a učili. Ich prejav sa však neprispôsobil súčasnej kázni. Tu sú črty starozákonného kázania a učenia: Aktívna účasť a prerušenie publikom boli bežné. Proroci a kňazi hovorili extemporálne a z prítomného bremena, a nie zo stanoveného scenára. Nič nenasvedčuje tomu, že by starozákonní proroci alebo kňazi pravidelne hovorili k Božiemu ľudu. Namiesto toho bola povaha starozákonného kázania sporadická, premenlivá a otvorená účasti publika. Kázanie v starobylej synagóge sa riadilo podobným vzorom.

Poďte teraz do Nového zákona. Pán Ježiš nekázal pravidelnú kázeň tomu istému publiku. Jeho kázanie a vyučovanie malo mnoho rôznych podôb. A odovzdal svoje posolstvá mnohým rôznym poslucháčom. (Samozrejme, že väčšinu svojho učenia sústredil na svojich učeníkov. Napriek tomu posolstvá, ktoré im priniesol, boli vždy spontánne a neformálne.) Podľa rovnakého vzoru malo apoštolské kázanie zaznamenané v Skutkoch apoštolov tieto črty: Bolo to sporadické. Bol prednesený pri zvláštnych príležitostiach s cieľom riešiť špecifické problémy. Bolo to  extemporálne a bez rétorickej štruktúry. Najčastejšie to bolo dialogické (čo znamená, že to zahŕňalo spätnú väzbu a prerušenia z publika) a nie monologické (jednosmerný diskurz). Podobným spôsobom listy Nového zákona ukazujú, že služba Božieho slova pochádzala z celej cirkvi na ich pravidelných zhromaždeniach. Z Rimanom 12:6-8, 15:14, 1 Korintským 14:26 a Kolosanom 3:16 vidíme, že to zahŕňalo učenie, napomenutie, proroctvo a spev. Toto fungovanie každého člena bolo tiež konverzačné (1 Korinťanom 14:29) a poznačené prerušeniami (1 Korinťanom 14:30). Rovnako aj napomenutia miestnych starších boli zvyčajne improvizované. Stručne povedané, súčasná kázeň prednesená na kresťanskú kázeň je cudzia Starému aj Novému zákonu. V Písme nie je nič, čo by naznačovalo jeho existenciu na ranokresťanských zhromaždeniach.

To vyvoláva chúlostivú otázku. Ak kresťania v prvom storočí neboli známi svojimi kázňami, od koho to post apoštolskí kresťania prevzali? Odpoveď je veľavravná: Kresťanská kázeň bola požičaná z pohanskej gréckej kultúry! 

Aby sme našli pramene kázne, musíme sa vrátiť do piateho storočia pred naším letopočtom a do skupiny putujúcich učiteľov nazývaných sofisti. Sofistom sa pripisuje vynájdenie rétoriky (umenie presvedčivého hovorenia). Najímali učeníkov a požadovali zaplatenie za prednesenie svojich rečí. 

Sofisti boli odborní diskutéri. Boli majstri v používaní emocionálnych apelov, fyzického vzhľadu a šikovného jazyka na "predaj" svojich argumentov." Časom sa štýl, forma a rečnícke zručnosti sofistov stali cennejšími ako ich presnosť. To splodilo triedu mužov,  ktorí sa stali majstrami jemných fráz. Pravdy, ktoré kázali, boli skôr abstraktné než pravdy, ktoré praktizovali vo svojom vlastnom živote. Boli odborníkmi skôr na napodobňovanie formy ako podstaty.

Sofisti sa identifikovali podľa špeciálneho oblečenia, ktoré nosili. Niektorí z nich mali stále bydlisko, kde pravidelne kázali tomu istému publiku. Iní cestovali, aby predniesli svoje uhladené orácie. (Keď to urobili, zarobili veľa peňazí.) 

Niekedy grécky rečník vstúpil na svoje rečnícke fórum, "už oblečený vo svojom špeciálnom odeve". Potom si pripravil profesionálnu stoličku, aby si sadol predtým, ako priniesol svoju kázeň. Aby vyjadril svoje názory, citoval Homérove verše. (Niektorí rečníci študovali Homéra tak dobre, že ho mohli opakovať naspamäť.) Sofista bol taký očarujúci, že často podnecoval svojich poslucháčov, aby počas svojho prejavu tlieskali rukami. Ak by bol jeho prejav veľmi dobre prijatý, niektorí by nazvali jeho kázeň "inšpirovanou". Sofisti boli najvýznamnejšími mužmi svojej doby. Niektorí dokonca žili na verejné náklady. Iní dali na ich počesť postaviť verejné sochy.

Asi o storočie neskôr grécky filozof Aristoteles (384-322 pred nl) dal rétorike trojbodový prejav. "Celok," povedal Aristoteles, "musí mať začiatok, stred a koniec." Grécki rečníci časom implementovali Aristotelov trojbodový princíp do svojich prejavov. Gréci boli opojení rétorikou. Takže sofistom sa darilo dobre. Keď Rimania prevzali Grécko, aj oni sa stali posadnutí rétorikou. V dôsledku toho si grécko-rímska kultúra vyvinula neukojiteľnú chuť počuť niekoho veľavravne rečniť. Bolo to také módne, že "kázeň" profesionálneho filozofa po večeri, bola pravidelnou formou zábavy.

Starí Gréci a Rimania považovali rétoriku za jednu z najväčších foriem umenia. V súlade s tým boli rečníci v Rímskej ríši chválení rovnakým očarujúcim postavením, aké Američania pripisujú filmovým hviezdam a profesionálnym športovcom. Boli žiarivými hviezdami svojej doby. Rečníci mohli priviesť dav k šialenstvu jednoducho svojimi silnými rečníckymi schopnosťami. Učitelia rétoriky, popredná veda tej doby, boli pýchou každého väčšieho mesta. Stručne povedané, Gréci a Rimania boli závislí na pohanských kázňach – rovnako ako mnohí súčasní kresťania sú závislí na „kresťanskej“ kázni.

Keď sa začala zakoreňovať hierarchická štruktúra, objavila sa myšlienka "náboženského špecialistu". Tvárou v tvár týmto zmenám mali fungujúci kresťania problém zapadnúť do tejto vyvíjajúcej sa cirkevnej štruktúry. Nebolo pre nich miesto, kde by mohli uplatniť svoje dary. Do štvrtého storočia sa cirkev stala plne inštitucionalizovanou. Keď sa to dialo, mnohí pohanskí rečníci a filozofi sa stávali kresťanmi. V dôsledku toho sa pohanské filozofické myšlienky nevedomky dostali do kresťanskej komunity. Mnohí z týchto mužov sa stali teológmi a vodcami ranej kresťanskej cirkvi. Sú známi ako "cirkevní otcovia" a niektoré z ich spisov sú stále s nami. Pohanská predstava vyškoleného profesionálneho rečníka, ktorý prednáša rečnícke služby za poplatok, sa tak dostala priamo do krvného obehu kresťanov. 

Všimnite si, že pojem „platený špecialista na vyučovanie“, pochádza z Grécka, nie z judaizmu. Židovskí rabíni mali vo zvyku začať obchodovať, aby si za vyučovanie neúčtovali poplatky. Výsledkom príbehu je, že títo bývalí pohanskí rečníci (teraz sa stali kresťanmi) začali používať svoje grécko-rímske rečnícke schopnosti na kresťanské účely. Sedeli na svojom oficiálnom stolci a vysvetľovali posvätný text Písma, rovnako ako sofista poskytoval exegézu Homérovho textu. Ak porovnáte pohanskú kázeň z tretieho storočia s kázňou jedného z cirkevných otcov, zistíte, že štruktúra aj frazeológia sú dosť podobné. Tak sa v kresťanskej cirkvi zrodil nový štýl komunikácie – štýl, ktorý zdôrazňoval uhladenú rétoriku, sofistikovanú gramatiku, kvetnatú výrečnosť a monológ. Bol to štýl, ktorý bol navrhnutý tak, aby pobavil a predviedol rečnícke schopnosti rečníka. Bola to grécko-rímska rétorika. A iba tí, ktorí boli v ňom vyškolení, mohli vystúpiť pred zhromaždením! (Znie vám niečo z toho povedome?) Jeden učenec to vyjadril takto: Pôvodné ohlasovanie kresťanského posolstva bolo obojsmerným rozhovorom. Ale keď sa rečnícke školy západného sveta zmocnili kresťanského posolstva, urobili z kresťanského kázania niečo diametrálne odlišné. Oratórium malo tendenciu nahrádzať rozhovor. Veľkosť rečníka nahradila ohromujúcu udalosť Ježiša Krista. A dialóg medzi rečníkom a poslucháčom vybledol do monológu.

Jedným slovom, grécko-rímska kázeň nahradila proroctvo, otvorené zdieľanie a učenie inšpirované Duchom. Kázeň sa stala elitnou výsadou cirkevných predstaviteľov, najmä biskupov. Takíto ľudia sa museli vzdelávať v školách rétoriky, aby sa naučili hovoriť. Bez tohto vzdelania kresťanovi nebolo dovolené oslovovať Boží ľud. Už v treťom storočí kresťania nazývali svoje kázne homíliami, čo je rovnaký termín, aký používali grécki rečníci vo svojich prejavoch. Dnes môžeme absolvovať seminárny kurz nazývaný homiletika, aby sme sa naučili kázať. Homiletika je považovaná za vedu, ktorá uplatňuje pravidlá rétoriky, ktoré siahajú do Grécka a Ríma. Inak povedané, ani homílie (kázne), ani homiletika (umenie kázať) nemajú kresťanský pôvod. Boli ukradnuté pohanom. Znečistený potok vstúpil do kresťanskej viery a zamútil jeho vody. A tento potok tečie dnes rovnako silno ako vo štvrtom storočí.

Chryzostom, prirodzene obdarený rečníckym darom, sa naučil hovoriť pod vedením popredného sofistu štvrtého storočia Libania. Chryzostomova výrečnosť na kazateľnici bola neprekonateľne silná, keďže jeho kázne boli často prerušované zborovým potleskom. Chryzostom raz mal kázeň, v ktorej odsúdil potlesk ako nevhodný v Božom dome. Zboru sa však kázeň tak páčila, že keď skončil kázanie, aj tak zatlieskali. Tento príbeh ilustruje neskrotnú silu gréckej rétoriky. Môžeme pripísať zásluhy Chryzostomovi aj Augustínovi (354-430), bývalému profesorovi rétoriky, "za to, že kazateľnica sa stala neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery." Štýl gréckej kázne sa oddával rétorickej brilantnosti, citovaniu básní a zameriaval sa na zapôsobenie na publikum. Chryzostom zdôraznil, že "kazateľ sa musí dlho namáhať na svojich kázňach, aby získal silu výrečnosti." U Augustína dosiahla latinská kázeň svoje výšky. Štýl latinskej kázne bol viac prízemný ako grécky. Zameral sa na "obyčajného človeka" a bol zameraný na jednoduchší morálny bod. 

Zwingli si vzal Jána Zlatoústeho za svoj vzor v kázaní, zatiaľ čo Luther si vzal za svoj vzor Augustína. Latinský aj grécky štýl zahŕňali formu komentára verš po verši, ako aj formu parafrázovania. Napriek tomu Chryzostom a Augustín stáli v línii gréckych sofistov. Dali nám uhladenú kresťanskú rétoriku. Dali nám "kresťanskú" kázeň: biblickú v obsahu, ale gréckom štýle."

Ján Kalvín sa inšpiroval Lutherom a tvrdil, že kazateľ sú "ústa Božie". (Je iróniou, že obaja muži vehementne protestovali proti myšlienke, že pápež je Kristovým zástupcom.) Nie je prekvapujúce, že mnohí reformátori študovali rétoriku a boli hlboko ovplyvnení grécko-rímskymi kázňami Augustína, Chryzostoma, Origena a Gregora Veľkého. 

Takto boli nedostatky cirkevných otcov duplikované reformátormi a protestantskými subkultúrami, ktoré vytvorili. To platilo najmä pre puritánov. V skutočnosti súčasná evanjelikálna kazateľská tradícia nachádza svoje najnovšie korene v puritánskom hnutí sedemnásteho storočia a vo Veľkom prebudení osemnásteho storočia. 

Puritáni si požičali svoju kazateľskú metódu od Kalvína. Aká bola táto metóda? Bol to systematický výklad Písma týždeň čo týždeň. Bola to metóda prevzatá od raných cirkevných otcov, ktorá sa stala populárnou počas renesancie. Renesanční učenci poskytovali vetu po vete, komentár k písomnosti z klasického staroveku. Kalvín bol majstrom v tejto forme. Pred svojou konverziou použil tento štýl pri písaní komentára k dielu pohanského autora Senecu. Keď sa obrátil a začal kázať, použil rovnaký analytický štýl aj v Biblii. 

Puritáni, ktorí nasledovali cestu Jána Kalvína, sústredili všetky svoje bohoslužby okolo systematického vyučovania Biblie. Keď sa puritáni snažili protestantizovať Anglicko (očistili ho od nedostatkov anglikánstva), sústredili všetky svoje cirkevné služby okolo vysoko štruktúrovaných, metodických, logických výkladov Písma verš po verši.

Puritáni tiež vynašli formu kázania nazývanú "plainstyle". Tento štýl bol zakorenený v zapamätaní si kázňových poznámok. Ich rozdelenie a analýza biblického textu povýšili kázeň na vynikajúcu vedu. Túto formu dodnes používa nespočetné množstvo pastorov. Okrem toho nám puritáni dali hodinovú kázeň (hoci niektoré puritánske kázne trvali deväťdesiat minút), prax zborov, ktorí si robili poznámky o kázni, uprataný štvordielny náčrt kázne a pastor používal jasličkové poznámky pri prednášaní svojej reči.

Ďalší vplyv, Veľké prebudenie, je zodpovedné za druh kázania, ktoré bolo bežné v raných metodistických cirkvách a stále sa používa v súčasných letničných cirkvách. Silné výbuchy emócií, ktoré zahŕňajú krik a behanie hore a dole po nástupišti, to všetko je prenesením tejto tradície. 

Ak zhrnieme pôvod súčasnej kázne, môžeme povedať nasledovné: kresťanstvo prevzalo grécko-rímsku rétoriku a prispôsobilo ju svojim vlastným účelom, pokrstilo ju a zabalilo do plienok. Grécka homília sa dostala do kresťanskej cirkvi okolo druhého storočia. Svoj vrchol dosiahla u rečníkov štvrtého storočia – menovite v Chryzostomovi a Augustínovi. 

Kresťanská kázeň stratila na význame od piateho storočia až do reformácie, keď sa stala uzavretou a zakotvenou ako ústredný bod protestantskej bohoslužby. Napriek tomu za posledných päť storočí väčšina kresťanov nikdy nepochybovala o jej pôvode alebo účinnosti.

Po prvé, kázeň robí z kazateľa virtuózneho umelca pravidelného cirkevného zhromaždenia. V dôsledku toho je účasť zboru prinajlepšom obmedzená a prinajhoršom vylúčená. Kázeň mení cirkev na kazateľskú stanicu. Zhromaždenie sa zvrhne na skupinu tlmených divákov, ktorí sledujú predstavenie. Nie je priestor na prerušovanie alebo vypočúvanie kazateľa, keď prednáša svoj prejav. Kázeň zmrazuje a väzní fungovanie Kristovho tela. Podporuje poslušné kňazstvo tým, že umožňuje kazateľom ovládať cirkevné zhromaždenia týždeň čo týždeň.

Po druhé, kázeň často uviazne na mŕtvom bode duchovného rastu. Keďže ide o jednosmernú záležitosť, podporuje pasivitu. Kázeň bráni cirkvi fungovať podľa plánu. Dusí to vzájomnú službu. Dusí otvorenú účasť. To spôsobuje, že duchovný rast Božieho ľudu naberá na obrátkach. Ako kresťania musíme fungovať, ak chceme dozrieť (pozri Marek 4:24-25 a Židom 10:24- 2; 5). Nerastieme pasívnym počúvaním týždeň čo týždeň. V skutočnosti je jedným z cieľov Nového zákona – štylizované kázanie a vyučovanie, aby každý z nás fungoval (Efezským 4:11–16). Má nás povzbudiť, aby sme na cirkevnom zhromaždení otvorili ústa (1 Korintským 12-14). Konvenčná kázeň bráni práve tomuto procesu. 

Po tretie, kázeň zachováva mentalitu nebiblického duchovenstva. Vytvára nadmernú a patologickú závislosť od duchovenstva. Kázeň robí z kazateľa náboženského špecialistu. So všetkými ostatnými sa zaobchádza ako s druhotriednymi kresťanmi – tichá lavica ohrievač. (Aj keď to zvyčajne nie je vyslovené, je to nevyslovená realita). 

Ako sa môže pastor učiť od ostatných údov Kristovho tela, keď sú stlmení? Ako sa môže cirkev učiť od pastora, keď jej členovia mu nemôžu klásť otázky počas jeho kázne? Ako  sa môžu bratia a sestry učiť jeden od druhého, ak im bránia hovoriť na zhromaždeniach? Kázeň robí cirkev vzdialenou a neosobnou. Zbavuje pastora možnosti prijímať duchovnú výživu od cirkvi. A zbavuje cirkev možnosti prijímať duchovnú výživu jeden od druhého. Z týchto dôvodov je kázeň jednou z najväčších prekážok fungujúceho kňazstva! 

Po štvrté, namiesto toho, aby kázeň vybavila svätých, znižuje ich kvalifikáciu. Nezáleží na tom, ako hlasno služobníci hovoria o vybavovaní svätých pre prácu v službe, pravdou je, že súčasná kázeň kázaná každý týždeň má malú moc pripraviť Boží ľud na duchovnú službu a fungovanie. Nanešťastie sú však mnohí z Božieho ľudu rovnako závislí na počúvaní kázní, ako sú mnohí kazatelia závislí na ich kázaní. Naproti tomu kázanie a učenie v novozákonnom štýle vybavuje cirkev tak, aby mohla fungovať bez prítomnosti duchovného. 

Po piate, dnešná kázeň je často nepraktická. Nespočetné množstvo kazateľov hovoria ako odborníci na to, čo nikdy nezažili. Či už je to abstraktné/teoretické, oddané/inšpiratívne, náročné/presvedčivé alebo zábavné, kázeň nedokáže uviesť poslucháčov do priamej, praktickej skúsenosti s tým, čo bolo kázané. Typická kázeň je teda lekcia plávania na suchej zemi! Chýba jej akákoľvek praktická hodnota. Súčasnému kázaniu sa vo všeobecnosti nedarí dostať za hranice šírenia informácií a na vybavenie veriacich, aby zažili a používali to, čo počuli.

V tomto ohľade kázeň odzrkadľuje jej pravého otca – grécko-rímsku rétoriku. Grécko-rímska rétorika sa kúpala v abstrakcii. Zahŕňala formy určené skôr na zábavu a prejavovanie génia, než na poučovanie alebo rozvíjanie talentov u druhých. Súčasná uhladená kázeň môže zahriať srdce, inšpirovať vôľu a stimulovať myseľ. Vo všetkých týchto ohľadoch súčasná kázeň nespĺňa svoje požiadavky na podporu duchovného rastu, ktorý sľubuje. V konečnom dôsledku to v skutočnosti zintenzívňuje ochudobnenie cirkvi. Kázeň pôsobí ako chvíľkový stimulant. Jeho účinky sú často krátkodobé. 

Buďme úprimní. Je množstvo kresťanov, ktorí boli kázaní po celé desaťročia, a stále sú nemluvňatá v Kristovi. My kresťania sa nepremieňame len tým, že týždeň čo týždeň počúvame kázne. Sme premieňaní pravidelnými stretnutiami s Pánom Ježišom Kristom. Tí, ktorí slúžia, sú teda povolaní kázať Krista a nie informácie o Ňom. Sú tiež povolaní, aby svoju službu intenzívne uskutočňovali. Sú povolaní nielen zjavovať Krista hovoreným slovom, ale aj ukázať svojim poslucháčom, ako Ho zažiť, poznať, nasledovať a slúžiť mu. Súčasná kázeň príliš často po stráda tieto dôležité prvky.  

Ak kazateľ nemôže priviesť svojich poslucháčov k živej duchovnej skúsenosti toho, čomu slúži, výsledky jeho posolstva budú krátkodobé. Preto cirkev potrebuje menej kazateľníc a viac duchovných sprostredkovateľov. Zúfalo potrebuje tých, ktorí dokážu ohlasovať Krista a vedia, ako nasadiť Boží ľud, aby zakúsil toho, ktorý bol kázaný. A navyše, kresťania potrebujú inštrukcie, ako zdieľať tohto živého Krista so zvyškom cirkvi pre ich vzájomné povzbudenie. 

Preto kresťanská rodina potrebuje obnoviť prax vzájomného povzbudzovania a vzájomnej služby z prvého storočia. Lebo Nový zákon závisí od duchovnej premeny na týchto dvoch veciach. Je pravda, že dar učenia je prítomný v cirkvi. Ale učenie má pochádzať od všetkých veriacich (1 Korinťanom 14:26, 31), ako aj od tých, ktorí sú špeciálne obdarení učiť (Efezanom 4: 1, 1 a Jakub 3:1). Ďaleko prekračujeme biblické hranice, keď dovolíme, aby vyučovanie nadobudlo formu konvenčnej kázne a odsunieme ju do triedy profesionálnych rečníkov.

Ale čo 1 Korinťanom 9:22-23, kde Pavol hovorí:  Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko to robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel.

Tvrdil by som, že by to nezahŕňalo to, aby sa týždenná kázeň stala stredobodom všetkých zhromaždení, čo by potlačilo transformáciu a vzájomné poučenie veriacich. Kázeň bola koncipovaná v lone gréckej rétoriky. Zrodila sa v kresťanskej komunite, keď pohania, z ktorých sa stali kresťania, začali do cirkvi prinášať svoje rečnícke štýly reči. 

V treťom storočí sa stalo bežným, že kresťanskí vodcovia prednášali kázeň. Vo štvrtom storočí sa to stalo normou. Kresťanstvo absorbovalo svoju okolitú kultúru. Keď váš pastor príde za kazateľnicu v klerikálnom rúchu, aby predniesol svoju posvätnú kázeň, nevedomky hrá úlohu starogréckeho rečníka. Napriek tomu, že súčasná kázeň nemá ani štipku biblickej hodnoty, ktorá by podporila jej existenciu, je v očiach väčšiny súčasných kresťanov naďalej nekriticky obdivovaná. V kresťanskej mysli sa tak zakorenila, že väčšina biblických veriacich pastorov a laikov nevidí, že potvrdzujú a udržiavajú nebiblickú prax z čírej tradície. Kázeň sa natrvalo zakotvila v zložitej organizačnej štruktúre, ktorá je veľmi vzdialená cirkevnému životu v prvom storočí.