Pre väčšinu súčasných cirkví je však typické, že krst je od obrátenia oddelený dlhým časom. Mnohí kresťania boli spasení v jednom veku a pokrstení v oveľa neskoršom veku. V prvom storočí to bolo neslýchané. V ranej cirkvi boli konvertiti pokrstení hneď po uverení. Jeden učenec hovorí o krste a obrátení: "Patria k sebe. Tí, ktorí činili pokánie a uverili Slovu, boli pokrstení. Pokiaľ vieme, bol to nemenný vzor. Ďalší píše: "Pri zrode cirkvi boli konvertiti pokrstený s malým alebo žiadnym oneskorením."
V prvom storočí bol krst vodou vonkajším vyznaním viery človeka. Ale viac než to, bol to spôsob, akým niekto prišiel k Pánovi. Z tohto dôvodu je vyznanie krstu životne spojené s vykonávaním spasiteľnej viery. Natoľko, že pisatelia Nového zákona často používajú krst namiesto slova viera a spájajú ho so „spasením.“ Je to preto, že krst bol prvým kresťanským vyznaním viery v Krista.
V našej dobe „modlitba hriešnika“ nahradila úlohu krstu vodou ako počiatočného vyznania viery. Neveriacim sa hovorí: "Povedz túto modlitbu po mne, prijmi Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa a budeš spasený." Ale nikde v celom Novom zákone nenájdeme človeka, ktorý by bol privedený k Pánovi modlitbou hriešnika. A v Biblii nie je ani najslabší šepot o „osobnom“ Spasiteľovi.
Namiesto toho boli neveriaci v prvom storočí privedení k Ježišovi Kristovi tým, že boli privedení do vôd krstu. Inak povedané, krst vodou bol modlitbou hriešnika v prvom storočí! Krst sprevádzal prijatie evanjelia. Napríklad, keď Lýdia počula Pavla kázať evanjelium, uverila a okamžite sa dala pokrstiť so svojou domácnosťou (Skutky 16:14-15). Tak isto, keď žalárnik vyviedol Pavla z väzenia vo Filipách, tak boli on a jeho domácnosť okamžite pokrstení (Skutky 16:30-33). Toto bol vzor Nového zákona (pozri tiež Skutky 2:41; 8:12, 35-37). Krst znamenal úplný rozchod s minulosťou a plný vstup do Krista a Jeho cirkvi. Krst bol súčasne aktom viery, ako aj vyjadrením viery.
Kedy sa teda krst oddelil od prijatia Krista? Začalo to začiatkom druhého storočia. Niektorí vplyvní kresťania učili, že krstu musí predchádzať obdobie poučovania, modlitby a pôstu. Tento trend sa ešte zhoršil v treťom storočí, keď mladí konvertiti museli čakať tri roky, kým mohli byť pokrstení!
Ak ste boli kandidátom na krst v tejto dobe, váš život bol starostlivo skúmaný. Svojím správaním si musel ukázať, že si hoden krstu. Krst sa stal strnulým a prikrášleným rituálom, ktorý si veľa vypožičal zo židovskej a gréckej kultúry – spracovaný s požehnaním vody, úplným vyzlečením, vyslovením vyznania a olejom pomazania s exorcizmom. Zvrhlo sa to na akt spojený skôr so skutkami než s vierou.
Legalizmus, ktorý sprevádzal krst, viedol k ešte prekvapivejšiemu konceptu: Iba krst odpúšťa hriechy. Ak sa človek po krste prehrešil, nemohlo mu byť odpustené. Z tohto dôvodu sa odkladanie krstu do štvrtého storočia stalo celkom bežným javom. Keďže sa verilo, že krst prináša odpustenie hriechov, mnohí sa domnievali, že je najlepšie odložiť krst, kým sa nedosiahne maximálny úžitok. Preto niektorí ľudia, ako napríklad Konštantín, čakali, kým budú na smrteľnej posteli, aby mohli byť pokrstení.
Prostredníctvom našej tradície sme evakuovali skutočný význam a silu krstu vodou. Správne koncipovaný a praktizovaný krst vodou je počiatočným vyznaním viery veriaceho pred ľuďmi, démonmi, anjelmi a Bohom. Krst je viditeľným znakom, ktorý zobrazuje naše odlúčenie od sveta, našu smrť s Kristom, pochovanie nášho starého človeka a smrť starého stvorenia.
Vodný krst je novozákonná forma zasvätenia a obrátenia. Je to Boží nápad. Nahradiť ho modlitbou hriešnika, ktorú si vymyslel človek, znamená ochudobňovať krst o Bohom dané svedectvo.