KRST

Väčšina evanjelikálnych kresťanov verí a praktizuje krst veriacich na rozdiel od krstu detí. Podobne väčšina protestantov verí a praktizuje krst ponorením, a nie kropením. Nový zákon, ako aj dejiny ranej cirkvi, stoja za oboma týmito pozíciami.

Pre väčšinu súčasných cirkví je však typické, že krst je od obrátenia oddelený dlhým časom. Mnohí kresťania boli spasení v jednom veku a pokrstení v oveľa neskoršom veku. V prvom storočí to bolo neslýchané. V ranej cirkvi boli konvertiti pokrstení hneď po uverení.

Jeden učenec hovorí o krste a obrátení:

"Patria k sebe. Tí, ktorí činili pokánie a uverili Slovu, boli pokrstení".
Pokiaľ vieme, bol to nemenný vzor.
Ďalší píše:
"Pri zrode cirkvi boli konvertiti pokrstení s malým alebo žiadnym oneskorením".

V prvom storočí bol krst vodou vonkajším vyznaním viery človeka. Ale viac než to, bol to spôsob, akým niekto prišiel k Pánovi. Z tohto dôvodu je vyznanie krstu životne spojené s vykonávaním spasiteľnej viery.

Natoľko, že pisatelia Nového zákona často používajú krst namiesto slova viera a spájajú ho so „spasením“. Je to preto, že krst bol prvým kresťanským vyznaním viery v Krista.

V našej dobe „modlitba hriešnika“ nahradila úlohu krstu vodou ako počiatočného vyznania viery. Neveriacim sa hovorí:

"Povedz túto modlitbu po mne, prijmi Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa a budeš spasený".
Ale nikde v celom Novom zákone nenájdeme človeka, ktorý by bol privedený k Pánovi modlitbou hriešnika. A v Biblii nie je ani najslabší šepot o „osobnom“ Spasiteľovi.

Namiesto toho boli neveriaci v prvom storočí privedení k Ježišovi Kristovi tým, že boli privedení do vôd krstu.
Inak povedané: krst vodou bol „modlitbou hriešnika“ v prvom storočí!

Krst sprevádzal prijatie evanjelia.

  • Lýdia počula Pavla, uverila a okamžite sa dala pokrstiť so svojou domácnosťou (Sk 16:14-15)

  • Žalárnik vo Filipách uveril a okamžite sa nechal pokrstiť (Sk 16:30-33)

  • Pozri tiež Sk 2:41; 8:12, 35-37

Krst znamenal úplný rozchod s minulosťou a plný vstup do Krista a Jeho cirkvi.
Bol aktom viery aj jej vyjadrením.

Kedy sa teda krst oddelil od prijatia Krista?
Začalo to začiatkom druhého storočia.
Niektorí kresťania učili, že krstu musí predchádzať obdobie poučovania, modlitby a pôstu.

V treťom storočí sa čakacia lehota natiahla až na tri roky!
Život kandidáta bol dôkladne skúmaný. Krst sa stal strnulým rituálom plným kultúrnych prvkov – voda, vyzliekanie, pomazanie, exorcizmus

Tento legalizmus viedol k prekvapivej predstave:
Iba krst odpúšťa hriechy
A keď sa človek po krste prehrešil, nemohlo mu byť odpustené.

Preto sa odkladanie krstu stalo v 4. storočí bežné.
Mnohí, ako napr. Konštantín, čakali až do smrteľnej postele.

Prostredníctvom našej tradície sme evakuovali skutočný význam a silu krstu vodou.
Správne chápaný krst je počiatočným vyznaním viery veriaceho pred ľuďmi, démonmi, anjelmi a Bohom.

Krst je viditeľným znakom:

  • našej odlúčenosti od sveta

  • našej smrti s Kristom

  • pochovania starého človeka

  • zrodenia nového stvorenia

Vodný krst je novozákonná forma zasvätenia a obrátenia.
Je to Boží nápad.

Nahradiť ho modlitbou hriešnika, ktorú si vymyslel človek, znamená ochudobniť krst o Bohom dané svedectvo.

Modlitba hriešnika a osobný Spasiteľ

Modlitba hriešnika nahradila biblickú úlohu krstu vodou. Hoci sa dnes propaguje ako evanjelium, táto modlitba sa rozvinula len nedávno. Ako prvý ju použil D. L. Moody. Moody použil tento „model“ modlitby, keď školil svojich evanjelizačných spolupracovníkov.

Populárne využitie sa však dostalo až v 50-tych rokoch 20. storočia s traktátom Billyho Grahama Peace with God a neskôr s Four Spiritual Laws od Campus Crusade for Christ. Nie je na tom nič zvláštne – Boh určite odpovie na úprimné modlitby každého jednotlivca, ktorý sa k Nemu prikloní vo viere. Nemala by však nahradiť krst vodou ako vonkajší nástroj na zasvätenie.

Fráza „osobný Spasiteľ“ je ďalšou nedávnou inováciou, ktorá vyrástla z étosu amerického obrodenia 19. storočia. Vznikla v polovici 19. storočia, aby som bol presný. Ale prerástla do populárnej reči Charlesa Fullera (1887–1968).

Fuller doslova použil túto frázu tisíckrát vo svojom neuveriteľne populárnom rozhlasovom programe Old Fashioned Revival Hour, ktorý sa vysielal v rokoch 1937 až 1968. Jeho program zasiahol zo Severnej Ameriky do celého sveta. V čase jeho smrti bolo počuť reláciu na viac než 650 rozhlasových staniciach.

Dnes sa fráza „osobný Spasiteľ“ používa tak prenikavo, že sa zdá byť biblická, ale zvážme jej nezmyselnosť v praxi:

Predstavili ste niekedy niekoho zo svojich priateľov takto?
„Toto je môj osobný priateľ Billy Smith.“

V Ježišovi Kristovi sme ty a ja dostali niečo oveľa väčšie než len „osobného Spasiteľa“.
Prijali sme vzťah samotného Ježiša Krista s Jeho Otcom.

Podľa učenia Nového zákona:

Čím bol Otec pre Ježiša Krista, tým je Ježiš Kristus pre nás.
Pretože sme teraz „v Kristovi“, Otec nás miluje a zaobchádza s nami ako so svojím vlastným Synom.

Inými slovami:

Zdieľame a podieľame sa na Kristovom dokonalom vzťahu s Jeho Otcom.

Tento vzťah je korporatívny aj individuálny. Všetci kresťania zdieľajú tento vzťah spoločne.
V tomto zmysle výraz „osobný Spasiteľ“ posilňuje vysoko individualistické kresťanstvo.

Ale Nový zákon nepozná vieru typu „len ja a Ježiš“.
Kresťanstvo je intenzívne korporatívne – je to život medzi veriacimi, ktorí poznajú Krista spoločne ako Pána a Spasiteľa.

Rim 10:9 – vonkajšie vyznanie viery a krst: Prečo moderné preklady môžu mýliť

Často počujeme verš z Rimanom 10:9:

"Ak teda vyznáš ústami Pána Ježiša a uveríš v srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený."

Na prvý pohľad sa zdá, že Biblia vyžaduje presnú slovnú formulku, ktorou človek „vyznáva Ježiša za svojho Spasiteľa“. Pôvodný grécky text a prax prvej cirkvi nám však dávajú oveľa hlbší a presnejší obraz.

Pôvodný význam textu

Grécky text Rim 10:9 hovorí o dvoch aspektoch:

  • Vnútorná viera v srdci („pisteuōn“ – veriť)

  • Vonkajšie vyznanie („homologeōn“ – vyznať/uznať)

V prvej cirkvi sa vonkajšie vyznanie často realizovalo prostredníctvom krstu, ktorý bol viditeľným a verejným aktom obrátenia. Slovná formula „vyznám Ježiša za svojho Spasiteľa“ nebola striktne nutná.

Moderné preklady interpretujú text cez individualistické chápanie viery z 19.–20. storočia, ktoré vzniklo po reformácii a americkom obrodení.

Historická prax prvej cirkvi

  • Krst bol primárnym vonkajším aktom vyznania viery.

  • Konvertiti boli krstení okamžite po uverení (Sk 2:41; 8:36–38; 16:14–15).

  • Vonkajšie vyjadrenie mohlo byť slovné, gestické alebo rituálne (ponorenie, symbolické pochovanie starého človeka).

Porovnanie: pôvodný text vs. historická prax vs. moderný preklad

Aspekt Pôvodný grécky text Prvá cirkev – historická prax Moderný preklad/interpretácia
Kľúčové slová „homologeōn“ – vyznať/uznať; „pisteuōn“ – veriť „Vyznanie viery“ sa často realizovalo prostredníctvom krstu (viditeľný znak obrátenia) „Vyznáš ústami Pána Ježiša a uveríš v srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych“
Forma vonkajšieho vyjadrenia môže byť slovná, gestická alebo rituálna vodný krst – konkrétne činy: ponorenie, vyznanie pred ľuďmi, symbolické pochovanie starého človeka Väčšinou sa chápe ako slovná formula: „Ježiš je môj Pán“
Hlavný dôraz vnútorná viera + vonkajšie potvrdenie vnútorná viera + viditeľný akt krstu vnútorná viera + ústne vyznanie
Časová praktická aplikácia okamžité po obrátení konvertiti boli krstení okamžite po uverení moderné evanjelium často oddeluje obrátenie od krstu, zameriava sa na „modlitbu hriešnika“

Záver

Kľúčová vec: Biblia nevyžaduje slovnú formulku „Ježiš je môj Pán“ ako jedinú podmienku spasenia.
V prvej cirkvi sa vonkajšie vyjadrenie viery uskutočňovalo prostredníctvom krstu – bol to konkrétny, verejný akt vyznania, ktorý spájal vnútornú vieru s viditeľným svedectvom pred ľuďmi, anjelmi a Bohom.