Rímskokatolíci urobili rovnakú chybu so slovom kňaz. Slovo kňaz môžete v Novom zákone nájsť trikrát. V každom prípade sa vzťahuje na všetkých kresťanov. 

Slovo sa používa v množnom čísle. Sú to pastori. Toto je významné. Nech sú títo „pastori“ ktokoľvek, v cirkvi sú v množnom čísle, nie v jednotnom čísle. Grécke slovo preložené ako pastori je poimen a to znamená pastierov. Pastor je latinské slovo pre pastiera. Pastor je teda metaforou na opis konkrétnej funkcie v cirkvi. Nie je to úrad ani titul. 

Pastier z prvého storočia nemal nič spoločné so špecializovaným a profesionálnym zmyslom, ktorý má v súčasnom kresťanstve. Preto Efezanom 4:11 nepredpokladá pastoračný úrad, ale iba jednu z mnohých funkcií v cirkvi. Pastieri sú tí, ktorí prirodzene poskytujú starostlivosť o Božie ovce. Je preto hlbokou chybou zamieňať si pastierov s úradom alebo titulom, ako sa to dnes bežne chápe.

Efezanom 4:11 neponúka absolútne žiadnu definíciu alebo popis toho, kto sú pastori. Jednoducho ich len spomína. Žiaľ, toto slovo sme naplnili vlastným západným konceptom toho, čo je pastor. Žiadny kresťan v prvom storočí by nikdy nepomyslel na súčasný pastoračný úrad! 

Slová biskupi, presbyteri a diakoni sú pre nás uložené v asociáciách takmer dvetisíc rokov. Pre ľudí, ktorí ich prvýkrát použili, mohli tituly týchto úradov znamenať o niečo viac ako inšpektori, starší muži a pomocníci. Keď sa im začal pripisovať nevhodný teologický význam, začalo sa prekrúcanie pojmu kresťanskej služby. Pastiermi v prvom storočí boli miestni starší (presbyteri) a dozorcovia cirkvi. Ich funkcia bola v rozpore so súčasnou pastoračnou úlohou.

Korene tohto príbehu sú zamotané a zložité a siahajú až do pádu človeka. S pádom prišla v ľuďoch implicitná túžba mať fyzického vodcu, ktorý by ich priviedol k Bohu. Z tohto dôvodu ľudské spoločnosti v celej histórii dôsledne vytvárali špeciálnu kastu uctievaných náboženských vodcov. 

Lekár, šaman, čarodejník, veštec a kňaz sú s nami od Adamovho omylu. A táto osoba je vždy poznačená špeciálnym tréningom, špeciálnym odevom, špeciálnou slovnou zásobou a špeciálnym spôsobom života. 

Tento inštinkt môžeme vidieť v dejinách starovekého Izraela. Prvýkrát sa objavil za čias Mojžiša. Dvaja služobníci Pána, Eldad a Medád, prijali Božieho Ducha a začali prorokovať. V unáhlenej odpovedi mladý horlivec naliehal na Mojžiša, aby ich „obmedzil“ (Numeri 11:26-28). Mojžiš pokarhal mladého utláčateľa a povedal, že si želá, aby všetok Boží ľud mohol prorokovať. Mojžiš sa postavil proti klerikálnemu duchu, ktorý sa snažil ovládať Boží ľud. Vidíme to znova, keď Mojžiš vystúpil na vrch Horeb. Ľudia chceli, aby bol Mojžiš fyzickým prostredníkom medzi nimi a Bohom, pretože sa báli osobného vzťahu so Všemohúcim (Exodus 20:19). Tento padlý inštinkt sa znovu objavil za čias Samuela. Boh chcel, aby Jeho ľud žil pod jeho priamym vedením. Ale Izrael sa namiesto toho dožadoval ľudského kráľa (1 Samuel 8:19).

Semená súčasného pastora možno dokonca objaviť v období Nového zákona. Diotrephes, ktorý „miloval mať prvenstvo“ v cirkvi, nelegitímne prevzal kontrolu nad jej záležitosťami (3. Jánov list 9-10). Okrem toho niektorí učenci navrhli, že doktrína nikolaitov, ktorú Ježiš odsudzuje v Zjavení 2:6, je odkazom na vzostup raného kléru.

Popri padlom hľadaní ľudského duchovného prostredníka ľudstva je aj posadnutosť hierarchickou formou vedenia. Všetky staroveké kultúry boli do tej či onej miery hierarchické vo svojich sociálnych štruktúrach. Žiaľ, post apoštolskí kresťania prijali a prispôsobili tieto štruktúry svojmu cirkevnému životu.