K tomuto textu je potrebné uviesť nasledujúce pripomienky:
Toto je jediný verš v celom Novom zákone, kde sa používa slovo pastor.
Jeden osamelý verš ako mocný (no skromný) dôkaz, na ktorom stojí protestantská prax?

Rímskokatolíci urobili podobnú chybu so slovom kňaz.
Slovo kňaz nájdete v Novom zákone trikrát – a vždy sa vzťahuje na všetkých kresťanov, nie na úrad.

Slovo sa používa v množnom čísle – pastori.
To je dôležité. Nech sú títo „pastori“ ktokoľvek, v cirkvi sú viacerí, nie jeden vedúci.

Grécke slovo preložené ako „pastori“ je poimen, čo znamená pastierov.
„Pastor“ je len latinské slovo pre pastiera.
Takže pastor je metafora, nie úrad či titul.

Pastier z 1. storočia nemal nič spoločné s dnešnou profesionálnou a špecializovanou rolou.
Preto Efezanom 4:11 nepredpokladá pastoračný úrad, ale funkciu – niečo, čo vychádza z charakteru a služby.

Pastieri sú tí, ktorí prirodzene poskytujú starostlivosť o Božie ovce.
Je teda zásadnou chybou zamieňať si pastierov s dnešným úradom pastora, ako ho bežne poznáme.

Efezanom 4:11 nám nedáva definíciu ani popis, kto sú pastori.
Len ich spomína.

My sme však toto slovo naplnili západným konceptom toho, čo „pastor“ údajne je.
Žiadny kresťan v 1. storočí by si pod týmto slovom nepredstavil súčasného pastora v obleku za kazateľnicou.

Slová ako biskupi, presbyteri a diakoni sú pre nás už ťažko oddeliteľné od 2000-ročnej tradície.
Ale pre prvých kresťanov to mohli byť len výrazy ako „inšpektori“, „starší muži“ a „pomocníci“.

Problém nastal, keď im začali pripisovať teologický význam, ktorý nebol pôvodný.
Tu sa začalo prekrúcanie kresťanskej služby.

Pastieri v prvom storočí boli miestni starší (presbyteri) a dozorcovia cirkvi (episkopoi).
Ich funkcia bola v rozpore so súčasnou pastoračnou úlohou.

A ako sa dostali na také popredné miesto v kresťanskej viere?

Korene tohto príbehu sú zamotané a zložité – a siahajú až do pádu človeka.

S pádom prišla v ľuďoch vnútorná túžba po fyzickom vodcovi, ktorý by ich priviedol k Bohu.
Z tohto dôvodu ľudské spoločnosti konzistentne vytvárali špeciálnu kastu uctievaných náboženských vodcov.

Lekár, šaman, čarodejník, veštec, kňaz...
Tieto postavy sú tu od Adamovho pádu.

Vždy sa s nimi spájal:

• špeciálny tréning

• špeciálny odev

• špeciálna slovná zásoba

• špeciálny spôsob života

V starovekom Izraeli sa tento inštinkt prvýkrát jasne prejavil za čias Mojžiša.

Dvaja služobníci – Eldad a Medád – prijali Božieho Ducha a začali prorokovať.
Mladý horlivec žiadal Mojžiša, aby ich obmedzil (Numeri 11:26–28).
Mojžiš ho pokarhal a povedal, že si praje, aby všetok Boží ľud prorokoval.

Neskôr, keď Mojžiš vystúpil na vrch Horeb, ľudia žiadali, aby on bol prostredníkom medzi nimi a Bohom –
pretože sa báli priameho vzťahu s Všemohúcim (Exodus 20:19).

Tento padlý inštinkt sa znovu prejavil v čase proroka Samuela –
Boh chcel, aby Jeho ľud žil pod Jeho vedením,
ale Izrael si pýtal kráľa (1 Samuel 8:19).

V období Nového zákona možno tento trend rozoznať u Diotrefa,
ktorý "miloval mať prvenstvo" v cirkvi a nelegitímne prevzal kontrolu (3. Jánov 9–10).

Niektorí učenci dokonca tvrdia, že doktrína nikolaitov, ktorú Ježiš ostro odsudzuje (Zjavenie 2:6),
je narážkou na raný klérus.

Spolu s túžbou po ľudskom prostredníkovi prišla aj posadnutosť hierarchiou.

Všetky staroveké kultúry mali do určitej miery hierarchické sociálne štruktúry.

Po apoštolskej dobe kresťania tieto štruktúry prijali a prispôsobili svojmu cirkevnému životu –
čím sa postupne vzdialili od pôvodného, rovnostárskeho zámeru ranej cirkvi.