Tak prečo bolo celé jedlo nahradené obradom, ktorý zahŕňal iba chlieb a pohár? Tu je príbeh. V prvom a na začiatku druhého storočia raní kresťania nazývali Večeru Pánovu „sviatkom lásky“. V tom čase brali chlieb a kalich v kontexte sviatočného jedla. Ale približne v čase Tertulliana chlieb a pohár sa začal oddeľovať od jedla. Koncom druhého storočia bolo toto oddelenie úplné.
Niektorí učenci tvrdia, že kresťania upustili od jedla, pretože chceli zabrániť tomu, aby sa Eucharistia neznesvätila účasťou neveriacich. To môže byť čiastočne pravda. Je však pravdepodobnejšie, že rastúci vplyv pohanských náboženských rituálov odstránil večeru z radostnej, prízemnej, nenáboženskej atmosféry jedla v niečej obývačke. Vo štvrtom storočí bol sviatok lásky medzi kresťanmi zakázaný!
S upustením od jedla zmizli výrazy lámanie chleba a Večera Pánova. Bežným výrazom pre teraz skrátený rituál (len chlieb a kalich) bola Eucharistia. Irenej (130-200) bol jedným z prvých, ktorí nazvali chlieb a kalich obeťou. Po ňom sa to začalo nazývať „obeta“ alebo „obeť“.
Oltárny stôl, na ktorý sa ukladal chlieb a kalich, sa začal vnímať ako oltár, na ktorý sa obetovala obeta. Večera už nebola spoločenským podujatím. Bol to skôr kňazský rituál, ktorý bolo treba sledovať z diaľky. štvrtom a piatom storočí sa zvyšoval pocit bázne a hrôzy spojený so stolom, kde sa slávila najsvätejšia Eucharistia. Stal sa z toho pochmúrny rituál. Radosť, ktorá bola kedysi toho súčasťou, sa vytratila.
Mystika spojená s Eucharistiou bola spôsobená vplyvom pohanských tajomných náboženstiev, ktoré boli zahalené poverami. S týmto vplyvom začali kresťania chlebu a kalichu pripisovať posvätný nádych. Chlieb a kalich boli vnímaní ako sväté predmety. Pretože sa Večera Pánova stala posvätným rituálom, vyžadovala si ju posvätná osoba. Verilo sa, že kňaz má moc zvolať Boha z neba a obmedziť ho na kúsok chleba.
Okolo desiateho storočia sa v kresťanskej literatúre zmenil význam slova telo. Predtým kresťanskí autori používali slovo telo na označenie jednej z troch vecí: (1) fyzické telo Ježiša, (2) cirkev alebo (3) chlieb Eucharistie. Prví cirkevní otcovia videli cirkev ako spoločenstvo viery, ktoré sa identifikovalo podľa lámania chleba. V desiatom storočí však nastal posun v myslení a jazyku. Slovo telo sa už nepoužívalo na označenie cirkvi. Používalo sa to len na označenie Pánovho fyzického tela alebo eucharistického chleba.
V dôsledku toho sa Večera Pánova veľmi vzdialila myšlienke zhromaždenia cirkvi na slávenie lámania chleba. Zmena slovnej zásoby odrážala túto prax. Eucharistia prestala byť súčasťou radostného spoločného stolovania, ale začala sa považovať za posvätnú. Zahalila sa do náboženskej hmly. Kňaz na to hľadel s posmechom a bol úplne odstránený zo spoločného charakteru ekklesie.
Všetky tieto faktory viedli k vzniku doktríny transsubstanciácie. Vo štvrtom storočí bola jasná viera, že chlieb a víno sa zmenili na skutočné telo a krv Pána. Transsubstanciácia však bola doktrína, ktorá poskytla teologické vysvetlenie toho, ako k tejto zmene došlo. (Táto doktrína bola vypracovaná od jedenásteho do trinásteho storočia.)
S náukou o transsubstanciácii pristupoval Boží ľud s pocitom strachu. Keď zazneli slová Eucharistie, verilo sa, že chlieb sa doslova stal Bohom. To všetko zmenilo Večeru Pánovu na posvätný obrad vykonávaný posvätnými ľuďmi a vyňatý z rúk Božieho ľudu. Tak hlboko bola zakorenená stredoveká myšlienka, že chlieb a pohár boli „obeťou“, že sa jej držali aj niektorí reformátori.
Zatiaľ čo súčasní protestantskí kresťania zavrhli katolícku predstavu, že Večera Pánova je obeta, naďalej prijímali katolícku prax večere. Dodržiavanie služby Večeri Pánovej (často nazývaná „sväté prijímanie“) sa vo väčšine protestantských cirkví stále dodržiava:
- Večera Pánova je sušienka (alebo malý kúsok chleba) a pohár hroznovej šťavy (alebo vína). Rovnako ako v katolíckom kostole.
- Nálada je pochmúrna rovnako ako v katolíckom kostole.
- Pastor hovorí zborom, že sa musia skúmať s ohľadom na hriech predtým, ako prijmú kúsok chleba a pohár hroznovej šťavy. (prax, ktorá pochádza od Jána Kalvína)
- Podobne ako katolícky kňaz, aj mnohí pastori si pri tejto príležitosti oblečú duchovné rúcha. Ale vždy, pastor podáva večeru pánovu a recituje slová ustanovenia: "Toto je moje telo," predtým, než rozdelí prvky zhromaždeniu.
Len s niekoľkými drobnými úpravami je toto všetko skrz naskrz stredoveký katolicizmus.
