Pôvod Veľkej noci

Veľká noc je známa svojimi veľkonočnými zajačikmi, farebnými vajíčkami, sladkým pečivom (hot cross buns) a príchodom jari. Ale odkiaľ vlastne Veľká noc pochádza?

Vo svete sa Veľká noc považuje za kresťanský sviatok, ktorým si pripomíname vzkriesenie Krista. No je naozaj zakorenená v Písme? Len málo ľudí si uvedomuje, že Veľká noc v skutočnosti nie je o Kristovom vzkriesení.

Vo väčšine prekladov Biblie sa slovo „Veľká noc“ vôbec nenachádza. Jediné miesto, kde sa toto slovo v Biblii objavuje, je v dôsledku nesprávneho prekladu. V anglickej verzii King James Version je to v Skutkoch apoštolov 12:4:

„Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch. Po Veľkej noci ho chcel predviesť pred ľud.“

grécke slovo použité na tomto mieste je „pascha“, ktoré je na ostatných 28 miestach v Novom zákone preložené ako „Pesach“ (Passover).

V celom Písme nachádzame odkazy na Pesach

Židia počas obdobia, keď boli Božím vyvoleným ľudom, zachovávali Pesach tak, ako im to Boh priamo prikázal. Ježiš a jeho učeníci tiež slávili Pesach, a Ježiš zomrel práve počas sviatku Pesachu. No Pesach nie je to isté ako Veľká noc.

Tak prečo potom svet oslavuje ukrižovanie, smrť a vzkriesenie Ježiša ako „Veľkú noc“, hoci takýto pojem sa v Biblii vôbec nenachádza, a zároveň ignoruje Pesach, ktorý je v Biblii spomínaný opakovane a jasne?

PESACH ČO TO JE

Začnime touto otázkou: Aké bolo celé poslanie Pesachu?

„Pesach bol ustanovený ako pripomienka vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva. Boh prikázal, aby sa rok čo rok, keď sa deti budú pýtať na význam tohto predpisu, príbeh opakoval. Tak sa mal nádherný skutok vyslobodenia stále udržiavať čerstvý v mysliach všetkých. Ustanovenie Pánovej večere bolo dané na pripomenutie veľkého vyslobodenia, ktoré bolo dosiahnuté v dôsledku Kristovej smrti. Až kým nepríde druhýkrát v moci a sláve, toto ustanovenie sa má sláviť. Je to spôsob, ako si udržať v pamäti Jeho veľké dielo pre nás.“

„Nezostávalo iba pri tom, že sa musí zabíjať baránok; jeho krv musela byť pokropená na dverové rámce; tak aj zásluhy Kristovej krvi musia byť nanesené na dušu. Musíme veriť nielen tomu, že On zomrel za svet, ale že zomrel za nás osobne. Musíme si privlastniť silu obetujúceho zmierenia pre seba.“

ČO HOVORIA PÍSMA?

Rodičia boli povinní učiť svoje deti dôvod oslavy Pesachu:

„Keď sa vás budú pýtať vaši synovia, čo znamená tento obrad, poviete im: ‚Je to obeta Paschy na počesť Hospodina, ktorý prešiel popri domoch Izraelitov v Egypte, keď bil Egypťanov a naše domy zachránil.‘“ Ľud padol na kolená a klaňal sa.
Exodus 12:26–27

Pesach bol večným ustanovením
(Poznámka: požiadavky tohto ustanovenia boli naplnené v Ježišovi pri ukrižovaní):

„Tento deň vám bude pamätným dňom. Budete si ho pripomínať ako slávnosť na počesť Hospodina. Budete ho sláviť z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie.“
Exodus 12:14

Všimnite si hlavné body, ktoré sú zásadnými rozdielmi medzi dnešnou oslavou „Veľkej noci“, ktorá má pre kresťanský svet v podstate jediný dôraz – „deň vzkriesenia“ (spojený so zajačikmi a vajíčkami), a pôvodným dôvodom, prečo Boh ustanovil Pesach:

  1. Obeta Baránka — Ježiš, Baránok Boží, ktorý dal svoj život za svoj ľud.

  2. Krv Baránka — Zmierenie v krvi Ježiša je to, čo spasí hriešnika od jeho hriechov. Bez preliatia krvi niet odpustenia hriechov (Hebr 9:22).

  3. Boh vyslobodzuje svoj ľud — Ježiš vyslobodzuje svoj ľud zo skazeného sveta a zo samotnej smrti.

  4. Prísľub prichádzajúceho Spasiteľa — Ľud nie je vyslobodený krvou kôz a baránkov, ale Ježišovou vlastnou krvou. Celý Pesach mal ukazovať dopredu na príchod Spasiteľa.

Tak prečo slávime Veľkú noc a vzkriesenie?

Tak odkiaľ pochádza myšlienka, že oslava vzkriesenia sa má konať výlučne v nedeľu?
Bol to výmysel Rímskokatolíckej cirkvi, ktorej pohanské korene často zahŕňali pohanské tradície, ktoré boli „oblečené“ do kresťanskej bohoslužby.

Veľká noc (Easter) bola zavedená do kresťanstva za vlády rímskeho cisára Konštantína počas Nicejského koncilu v roku 325 n. l..

V snahe zjednotiť kresťanské učenie po celom svete koncil nariadil slávenie Veľkej noci, ako aj ďalších vtedy aktuálnych kresťanských praktík, napríklad nedeľnej bohoslužby.
Pred týmto bodom Veľká noc s kresťanstvom spojená nebola.

„V roku 325 n. l. cisár Konštantín, ktorý uprednostňoval kresťanstvo, zvolal stretnutie kresťanských vodcov, aby vyriešili dôležité spory na Nicejskom koncile... Tento koncil rozhodol, že Veľká noc sa má stanovovať na nedeľu, nie na 14. deň mesiaca Nisan [výročný dátum Pesachu]. V dôsledku toho sa Veľká noc teraz oslavuje prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po jarnom rovnodenní.“

„Nicejský koncil v roku 325 n. l. rozhodol, že to má byť v nedeľu, ale neurčil presnú nedeľu. Tú mal určiť biskup Alexandrie, pretože toto mesto bolo považované za autoritu v astronomických záležitostiach a on mal výsledok svojej determiácie oznámiť ostatným biskupom.“

Práve na Nicejskom koncile v roku 325 n. l. bolo stanovené, že Veľká noc sa bude sláviť prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, ktorý nastane na alebo po jarnom rovnodenní 21. marca.

Toto je astrologická úcta, pred ktorou Boh výslovne varuje (Deuteronómium 17:3) a práve preto sa dátum Veľkej noci každý rok mení.

Ak by oslava Veľkej noci naozaj súvisela s konkrétnym dňom, kedy Ježiš vstal z mŕtvych, bola by stanovená na presný dátum každý rok. Inak by to bolo, akoby niekto povedal: „Narodil som sa 1. marca, ale každý rok to oslávim v iný deň podľa cyklov mesiaca.“ Znie to dosť čudne, však?

No práve takto kresťanský svet, vďaka pohanskému Rímu, vníma vzkriesenie nášho Spasiteľa.  Verš Marek 7:13 hovorí priamo o rímskej moci a uvádza:
„Takto rušíte Božie Slovo svojou tradíciou.“

Táto otázka bola jasne pochopená už v ranom Amerike 🇺🇸, kde protestanti dobre vedeli, kto vymyslel také „sviatky“ ako Veľká noc a jej zimný protějšok, Vianoce:

„V ranej Amerike bol veľkonočný festival omnoho populárnejší medzi katolíkmi než medzi protestantmi. Napríklad Puritáni považovali Veľkú noc aj Vianoce za príliš poznačené ne-kresťanskými [teda pohanskými] vplyvmi na to, aby bolo vhodné ich oslavovať.“

KRESŤANSTVO ZMIEŠANÉ S POHANSTVOM

Katolícka cirkev zmiešala mnohé pohanské vierovyznania s kresťanstvom a zaviedla ich dodržiavanie prostredníctvom rôznych symbolov, praktík a sviatkov – ako to vidíme v prípade Veľkej noci. Preto si kresťanstvo a celý svet vo všeobecnosti myslia, že tieto praktiky sú kresťanské, no v skutočnosti si neuvedomujú ich skutočný pôvod a históriu.

Rím – ešte predtým, ako Konštantínovým výnosom oficiálne prešiel na „kresťanské“ kráľovstvo – mal systém uctievania, ktorý bol bohatý a rozmanitý na pohanských bohov a bohyne. Mnohí z týchto bohov sú dodnes uctievaní v pápežstve v podobe „svätcov“.

V skutočnosti, v slávnom Rímskom Pantheóne boli bohovia ako Jupiter, Janus, Saturn, Apolón a ďalší jednoducho prenesení do rímskej cirkvi a premenovaní na „svätých“ (socha známa ako svätý Peter vo Vatikáne je tá istá, ktorá bola počas pohanského obdobia Ríma uctievaná ako boh Jupiter).

Avšak Rím si týchto bohov nevymyslel – prevzal ich od Grékov, a tí ich zas zdedili od Babylončanov. Zeus sa premenil na Jupitera, Hádes na Pluta, a Poseidón na Neptúna. No všetci títo mužskí bohovia predstavujú toho istého falošného boha.

Pôvod tohto falošného boha siaha až k povodňami zničenej, starobylej Babylonskej ríši – konkrétne k bohovi/kráľovi Nimródovi (Genezis 10:8), potomkovi Kaina cez Cháma, predstavujúcemu deti neposlušnosti, jedného z troch synov Noacha.

Tento systém falošného uctievania pozostával z Nimróda, jeho manželky Semiramis a ich božského/záchranného syna Tammuza (Ezechiel 8:14).

Postupom času sa tieto postavy premenili na dve hlavné božstvá Babylonu – Bála (2. Kráľov 21:3) a Ištar. Počas storočí boli prenesené do iných národov pod rôznymi menami, no vždy si zachovali rovnaké základné vlastnosti a charakteristiky.

Báal, ktorý predstavoval Nimróda/Tammuza, sa stal známym ako Bel, Moloch, Merodach, Osiris, Mars a Jupiter. Áno, ten istý Jupiter, ktorý je dnes vo Vatikáne uctievaný ako „svätý Peter“. Ďalšie pohanské symboly v katolíckej cirkvi zahŕňajú rybí mitru (čiapku) pochádzajúcu z pohanských čias a šišku na palici pápeža. Šišky sa nachádzajú aj na reliéfoch babylonského boha Marduka.

Šiška bola vnímaná ako symbol osvietenia, plodnosti a večného života u Rimanov, Grékov, Asýrčanov – a dnes aj katolíkov – ale jej pôvod siaha do pohanstva.
Vatikán je domovom najväčšej šišky na svete a tzv. Šiškového nádvoria. Šiškové nádvorie je hlavné nádvorie Vatikánskeho múzea, kde sa nachádza aj množstvo gréckych sôch.

IŠTAR: BOHYŇA-MATieK

Veľká noc bola starovekým jarným sviatkom, ktorý sa slávil dlho pred dobou Krista.

Bohyňa Ištar je spájaná s plodnosťou a sexualitou. Oslavy na jej počesť sa konali na začiatku jari, keď sa predlžoval deň a pribúdalo svetla. Jar bola časom znovuzrodenia a plodnosti, ktorú umožňovalo narastajúce svetlo slnka. Preto slnko zohrávalo dôležitú úlohu v sviatkoch zasvätených Ištar.

Uctievači Ištar jej prinášali symboly plodnosti – vajíčka a zajace – spolu s inými obetnými darmi.

Tieto symboly sa stali súčasťou dnešných kresťanských osláv Veľkej noci.

Bohyňa v starovekých náboženstvách bola uctievaná ako darcovka života a živiteľka, a preto bolo toto náboženstvo plné sexuálnych podtónov.

Falické symboly (napríklad obelisk), ako aj symboly ženskosti a božského spojenia, boli bežné v starovekých chrámoch, rovnako ako aj v moderných chrámoch, najmä v Indii. Tieto symboly sú rovnako rozšírené aj v rímskokatolíckych katedrálach.

Tradícia, ktorú dnes oslavujeme ako Veľkú noc, je modernou formou uctievania starobylej babylonskej bohyne Ishtar — chaldejskej bohyne vojny a plodnosti. Táto bohyňa nesie mnoho ďalších mien odvodených od pôvodného mena Semiramis. Známa je aj ako:

  • Afrodita

  • Aštarta, Aštóret (1. Kráľov 11:33)

  • Kybelé alebo Sybila

  • Rhea, Demeter, Ceres, Héra

  • Freya, Diana (Skutky 19:27)

  • Európa, Isis, Artemis, Venuša

Dnes ju najvýraznejšie poznáme v katolíckej podobe ako Pannu Máriu. Jedným z kľúčových spojení medzi týmito postavami je titul „Kráľovná nebies“.

Biblia hovorí o tomto starovekom pohanskom uctievaní Kráľovnej nebies v knihe Jeremiáš 7:18: Deti zbierajú drevo, otcovia zakladajú oheň, ženy miesia cesto na koláče pre Kráľovnú nebies. Pripravujú nápojové obety cudzím bohom, aby ma zarmucovali.

Mnohé moderné praktiky sú späté s týmto pohanským sviatkom na počesť Ishtar. Napríklad uctievanie slnka, posvätnosť nedele a pôvod uctievania panny.

Hoci mnohí spájajú názov Easter (Veľká noc) priamo s Ishtar, pravda je taká, že spojenie nie je úplne priame, hoci samotné uctievanie sa k Ishtar spätne viaže.

Názov Easter pochádza z viacerých zdrojov, vrátane germánskej bohyne jari Eostre alebo Ostara. Ostara bola germánska bohyňa, a jej ekvivalentom bola Eostre, ktorej sviatok sa konal počas prvého splnu po jarnej rovnodennosti. „Ostara bola, samozrejme, bohyňou plodnosti. Prinášala koniec zimy a jej prítomnosť sa prejavovala v kvitnutí rastlín a v narodení mláďat – či už zvieracích alebo ľudských. Zajac bol jej posvätným zvieraťom.“

Veľkonočné vajíčka a veľkonočný zajačik sa obe objavovali na jarných slávnostiach Ostary, ktoré sa pôvodne konali počas sviatkov bohyne Ishtar.

Zatiaľ čo Vianoce sú spojené s pohanským uctievaním Tammuza (Bála) a zimným slnovratom, Veľká noc (Easter) predstavuje uctievanie Semiramis (Ishtar) počas jarnej rovnodennosti. Ide o astrologické uctievanie, pred ktorým Boh výslovne varuje (pozri Deuteronomium 17:3). Nicejský koncil určil dátumy práve na základe tohto astrologického systému, no nazval to „kresťanským“.

Keďže na svete existujú len dva systémy uctievania –

  1. uctievanie Boha Nebies, Stvoriteľa všetkého, a

  2. uctievanie „boha tohto sveta“ (2. Korinťanom 4:4) – všetky formy uctievania a bohovia s nimi spojení spadajú do jednej z týchto dvoch kategórií, či si to ľudia uvedomujú alebo nie.

SCHÉMA NAPODOBŇOVANIA

2.Korinťanom 4:4 nám hovorí, že Satan zaslepuje mysle ľudí, aby neuverili evanjeliu Ježiša Krista. Jedným z nástrojov, ktoré Satan počas dejín používa na to, aby zabránil ľuďom spoznať pravé evanjelium, je vytváranie náboženstiev, ktoré miešajú prvky pravdy s klamstvami.

Toto bola brilantná stratégia, ktorá mnohým zabránila rozpoznať a oceniť skutočné prvky Božieho plánu spásy – ako je obeta, vzkriesenie a druhý príchod Krista. Tým, že sa v pohanských náboženstvách vytvorili podobné, ale falošné presvedčenia ešte dávno pred Ježišovým príchodom na zem, stalo sa jednoduchším odmietnuť Kristovo vzkriesenie ako len ďalšiu verziu dávnych mýtov a veriť, že Kristus neponúka viac pravdy ani spásy ako iní bohovia alebo náboženstvá.

Obetný systém bol napríklad napodobňovaný pohanmi. Rozdiel však spočíval v tom, že pohanské obety boli o tom, že si človek svojimi skutkami získava zásluhy, aby upokojil rozhnevaného boha, zatiaľ čo pravý obetný systém ukazuje milujúceho Boha, ktorý sa znížil k človeku tým, že sa stal telom a dobrovoľne zomrel za nás.

Ranopohanské praktiky a presvedčenia o Ištare a vzkriesení pripravili svet na náboženské odpadnutie, ktoré prišlo po Kristovi. Pohanmi bol uctievaný boh, ktorý každú jar „vstal z mŕtvych“ počas sviatku Veľkej noci —dňa, ktorý bol zasvätený Ištare, bohyni plodnosti a matke bohov, nazývanej aj „kráľovná nebies“.

KRÁĽOVNÁ NEBIES V KATOLÍCKOM UČENÍ

Katolícka cirkev prevzala pohanské predstavy o bohyni matky a kráľovnej neba do svojich učení o Márii. Tu vidíme niekoľko obrázkov zobrazujúcich Máriu korunovanú za Kráľovnú neba v rôznych katolíckych reliéfoch a maľbách. Pohanská Kráľovná neba, najmä Cybela, bola považovaná za sprostredkovateľku s bohmi a toto presné presvedčenie bolo aplikované na Máriu Rímskokatolíckou cirkvou, je to pohanské, ako to len môže byť, a nemá to v Biblii žiadny základ.

Nech Panna Mária, korunovaná za Kráľovnú, príhovorí sa za nás… aby sme ju napodobňovali v vernom plnení Božej vôle na zemi a aby sme sa jedného dňa pripojili k nej v nebeskom Jeruzaleme. V každej situácii nášho života ju dôverne vzývajme: „Kráľovná všetkých svätých, oroduj za nás!“ – Pápež Ján Pavol II.

V roku 1854 pápežstvo vyhlásilo Máriu za bezhriešnu alebo „nepoškvrnenú“ a udelilo jej post sprostredkovateľky, a v roku 1951 vyhlásili, že vystúpila do neba, kde bola korunovaná ako „Kráľovná neba“. Toto sa nazýva Nanebovzatie Márie.

Odvtedy bol v katolicizme ustanovený celý systém babylonskej úcty, pričom Mária prijala úlohu mediátorky.

Prsia bohyne tvorili výraznú súčasť kultu bohyne, pričom bohyne boli často zobrazované s mnohými prsiami, aby kŕmili svet. Koncept kráľa, ktorý sa živí z prsníka matky, je bežnou témou v mágii a babylonskom kulte. Dokonca aj slnečný boh bol zobrazovaný, ako sa živí z prsníka bohyne. Babylonské symboly dieťaťa, ktoré sa prisakuje k matkinmu prsníku, sú podobne zobrazované aj pri Márii a malom Ježišovi.

Je všeobecne známe, že obrazy Isis Lactans z neskorého pohanstva sa stali vzormi pre obrazy Matky s dieťaťom, teda Panny Márie s Ježiškom. Katolicizmus nesie rovnakú mytológiu. Napríklad Magharet Sitti Mariam, alebo „Mliečna jaskyňa“, ako je bežne známa, kde podľa katolíckej tradície Mária rozliala mlieko zo svojho prsa, keď kŕmila Ježiša. Toto mlieko údajne strieklo na steny jaskyne a vytvorilo biele škvrny. Jaskyňa sa stala svätyňou, ktorá je dnes uctievaná ako miesto púte za uzdravenie a plodnosť.

Katolíci vidia Máriu ako dôležitú sprostredkovateľku na zmiernenie Kristovho hnevu:
Hriešnik, ktorý sa priamo obracia na Krista, môže prísť so strachom a obavou z Jeho hnevu; ale nech len použije sprostredkovanie Panny Márie u Ježiša, a ona mu len ukáže prsia, ktorými ho dojčila, a Jeho hnev bude okamžite zmiernený.

Pápež Ján Pavol II. veril, že Mária sa prihovára za veriacich, ktorí ju uctievajú počas omše:
Keď počúvajú slovo vyhlasované v nedeľnom zhromaždení, veriaci hľadia na Pannu Máriu... Od nedele k nedeli nasleduje pútnický ľud stopy Márie a jej materinské príhovory dávajú zvláštnu silu a horlivosť modlitbe, ktorá vystupuje z Cirkvi k Najsvätejšej Trojici.

„Oddanosť Cirkvi k Blahoslavenej Panne je neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej úcty.“ Cirkev správne uctieva „Blahoslavenú Pannu so zvláštnou oddanosťou. Od najstarších čias je Blahoslavená Panna uctievaná titulom ‘Matka Božia’, pod ktorú ochranu sa veriaci uchyľujú vo všetkých svojich nebezpečenstvách a potrebách.“

Toto je nebezpečné učenie, pretože Mária zaujíma miesto Ježiša. Namiesto toho, aby veriaci hľadeli na Ježiša ako na Začiatočníka a Dokonávateľa ich viery (Hebrejom 12:2), hľadia na Máriu. V nej nachádzajú prístup k Bohu. V nej je Cirkev úplne svätá a môže sa učiť poslušnosti Bohu.

Spasenie všetkých závisí od priazne a ochrany Márie. Ten, kto je chránený Máriou, bude spasený; kto nie, bude stratený. Boh nás nespasí bez príhovoru Márie.  Mária zaujíma miesto Boha a sama je považovaná za bohyňu, čo je učenie, ktoré katolícka cirkev dnes neodmieta, ak sa pozrieme na jej súčasné vyjadrenia na túto tému.

Tu sú niektoré mená, ktoré sa Márii pripisujú:

  • Prorokyňa posledných čias
  • Nepoškvrnené počatie
  • Matka cirkvi
  • Mária ako Nová Eva
  • Kráľovná neba a zeme / Kráľovná pokoja
  • Nanebovzatie
  • Kráľovná svätého ruženca
  • Kráľovná a Matka rodín
  • Mária ako Spoluzmocňovateľka
  • Prostredníčka
  • Obhajkyňa
  • Naša Pani všetkých národov
  • Arch novej zmluvy
  • Matka druhého príchodu

Tituly Spoluzmocňovateľka (Co-Redemptrix), Prostredníčka (Mediatrix) a Obhajkyňa (Advocate) vzbudzujú vážne obavy, pretože protirečia jasnému učeniu Písma. Biblia jasne učí, že existuje iba jeden Vykupiteľ, Prostredník a Obhajca, a to je Kristus Ježiš.

„Lebo je jeden Boh, a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš.“ (1 Timotej 2:5)

„Požehnaný nech je Pán, Boh Izraela; lebo navštívil a vykúpil svoj ľud.“ (Lukáš 1:68)

„Deti moje, toto píšem vám, aby ste nehřešili. A ak niekto hreší, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého.“ (1 Ján 2:1)

Napriek týmto slovám je Katolícka cirkev ochotná prijať Máriu na miesto Ježiša Krista, čím Ho zbavuje Jeho prostredníckej úlohy. Ešte prekvapivejšie je, že Katolícka cirkev uznáva Máriu ako bohyňu a časť Božstva.

MALI BY SME SLÁVIŤ VEĽKÚ NOC?

Veľká noc je výsledkom zmiešania pravdy s omylom — je to sviatok, ktorý má málo spoločné s Kristom, no na prvý pohľad pôsobí lákavo. Veľká noc nevznikla na oslavu Krista, ale na uctievanie falšovaného boha, Ishtar, bohyne plodnosti. Satan vždy falšoval a skresľoval pravdu, pretože vie, že takto mnohých odvedie od viery v Bibliu a od výberu Krista. Aj keď mnohí kresťania slávia Veľkú noc ako deň pripomínajúci Kristovo vzkriesenie, pravda je, že slávenie Veľkej noci pochádza z pohanstva.