Čo hovorí Biblia o vyznaní hriechu kňazovi?

Koncept vyznania hriechu kňazovi sa nikde v Písme neučí. Po prvé, Nový zákon neučí, že v Novej zmluve majú byť kňazi. Namiesto toho Nový zákon učí, že všetci veriaci sú kňazmi. Prvý Peter 2:5–9 opisuje veriacich ako „sväté kňazstvo“ a „kráľovské kňazstvo“. Zjavenie 1:6 a 5:10 opisujú veriacich ako „kráľovstvo kňazov“. V Starej zmluve museli veriaci pristupovať k Bohu prostredníctvom kňazov. Kňazi boli sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a Bohom. Kňazi prinášali Bohu obety v mene ľudu. To už nie je potrebné. Kvôli Ježišovej obeti sa teraz môžeme odvážne priblížiť k Božiemu trónu (Hebr 4:16). Chrámová opona, ktorá sa pri Ježišovej smrti roztrhla na dve časti, bola symbolom zničenia deliacej steny medzi Bohom a ľudstvom. K Bohu sa môžeme priblížiť priamo, sami, bez použitia ľudského prostredníka. prečo? Pretože Ježiš Kristus je náš veľký Veľkňaz (Hebrejom 4:14-15 ; 10:21) a jediný prostredník medzi nami a Bohom (1Timoteovi 2:5). Nový zákon učí, že majú byť starší (1Timoteovi 3:1-7; Títovi 1:6-9 ), diakoni (1Timoteovi 3:8-13) a pastieri (Efezanom 4:11) – ale nie kňazi.


Pokiaľ ide o vyznanie hriechu, veriacim je v 1Jána 1:9 povedané, aby vyznali svoje hriechy Bohu. Boh je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy, keď mu ich vyznávame. Jakub 5:16 hovorí o vyznávaní svojich previnení „vzájomne“, ale to nie je to isté, ako vyznávať hriechy kňazovi, ako učí rímskokatolícka cirkev. Kňazi/vedúci cirkvi nie sú nikde spomenutí v kontexte Jakuba 5:16. Jakub 5:16 ďalej nespája odpustenie hriechov s vyznávaním hriechov „jeden druhému“.

Rímskokatolícka cirkev zakladá svoju prax spovedania sa pred kňazom predovšetkým na katolíckej tradícii. Katolíci poukazujú na Jána 20:23: Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané.“ Z tohto verša katolíci tvrdia, že Boh dal apoštolom právomoc odpúšťať hriechy a táto právomoc bola odovzdaná nástupcom apoštolov, t. j. biskupom a kňazom rímskokatolíckej cirkvi. Tento výklad má viacero problémov. (1) Ján 20:23 nikde nespomína vyznanie hriechu. (2) Ján 20:23 nikde nesľubuje ani nenaznačuje, že by sa apoštolská právomoc akéhokoľvek druhu preniesla na nástupcov apoštolov. (3) Apoštoli ani raz v Novom zákone nekonali, akoby mali právomoc odpustiť človeku hriech. Podobne katolíci poukazujú na Matúša 16:19 a 18:18 (zviazanie a rozviazanie) ako dôkaz autority Katolíckej cirkvi odpúšťať hriechy. Rovnaké tri vyššie uvedené body, platia rovnako pre tieto Písma.

Schopnosť odpúšťať hriechy patrí iba Bohu (Izaiáš 43:25). Lepšie porozumenie Jánovi 20:23 je, že apoštolom bola zverená zodpovednosť s maximálnou istotou deklarovať podmienky, za ktorých Boh odpustí hriechy. Keď sa cirkev zakladala, apoštoli vyhlásili, že tí, ktorí uveria evanjeliu, bude odpustené (Skutky 16:31) a tí, ktorí neposlúchnu evanjelium, budú čeliť súdu (2.Tesaloničanom 1:8; 1.Petrov 4:17). Keď apoštoli hlásali spasenie v Kristovi (Skutky 10:43) a vykonávali cirkevnú disciplínu (1Korinťanom 5:4–5), používali autoritu, ktorú im dal Kristus.

Opäť platí, že pojem vyznania hriechu kňazovi sa nikde v Písme neučí. Máme vyznávať svoje hriechy Bohu (1Ján 1:9). Ako veriaci Novej zmluvy nepotrebujeme sprostredkovateľov medzi nami a Bohom. Môžeme ísť priamo k Bohu vďaka Ježišovej obeti za nás. Prvý Timoteovi 2:5 hovorí: lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi — človek Kristus Ježiš.