Všetky spoľahlivé preklady Starého zákona (SZ, často nazývaného Hebrejská Biblia HB) do akéhokoľvek dnes používaného jazyka musia vychádzať zo starých rukopisov, ktoré sa zachovali až do dnešných čias. Dôležitá úloha určiť hebrejský (väčšina SZ) a aramejský (časti Daniela, Ezdráša a niekoľko ďalších veršov) text, ktorý je najvernejší pôvodným spisom, je zložitá, pretože neexistuje žiadny dokument, ktorý by pochádzal od svojho biblického autora (autograf), ale iba starostlivo vypracované, ale nie dokonalé kópie z neskorších období. Napríklad veľká časť prorockých spisov pochádza z 9. až 6. storočia pred Kristom, ale najstaršie existujúce fragmenty kópií v hebrejčine a aramejčine pochádzajú z 2. storočia pred Kristom. V 3. storočí pred Kristom bola hebrejská Biblia prvýkrát preložená do gréčtiny; táto takzvaná Septuaginta je najstarším a najdôležitejším nepriamym svedectvom z tohto obdobia o znení hebrejského/ aramejského textu. Neskôr pribudli ďalšie staroveké preklady, predovšetkým preklad do obecnej ("vulgátnej") latinčiny, sýrsky "Pešitta" a aramejský "Targum".

Najstarší priami svedkovia textu hebrejskej Biblie sú rukopisy nájdené v roku 1947 a neskôr v Judskej púšti, ktoré boli ukryté v jaskyniach neďaleko Kumránu na západnom okraji Mŕtveho mora. Tieto starobylé rukopisy obsahujú zvyšky približne 200 prepisov jednotlivých biblických kníh z obdobia medzi rokom 150 pred n. l. a 70 n. l. Okrem jedného jediného prepisu Knihy Izaiášovej, ktorý sa zachoval celý, sú biblické texty z Kumránu len fragmenty, na ktorých sa vo väčšine prípadov dá rozoznať veľmi obmedzený počet čitateľných slov, často len niekoľko znakov. Najstaršia kompletná kópia celej hebrejskej Biblie ako ju poznáme dnes, je Leningradský kódex z roku 1008. Ďalšia starobylá kópia, Aleppský kódex, pochádzajúci z obdobia takmer o sto rokov skôr (n. l. 930), žiaľ, už nie je kompletný. Kódex Leningradensis a Aleppský kódex sú dva hlavné príklady takzvaného masoretského textu (MT; pozri nižšie na s. 6-7). Cieľom starozákonného textového výskumu je identifikovať náhodné chyby, ako aj zámerné zmeny v texte hebrejskej Biblie, ktoré sa vyskytli v priebehu času. Všade, kde je to možné, sa snaží tieto zmeny opraviť tak, že najprv identifikuje odchýlky v prenose prostredníctvom porovnania existujúcich rukopisov navzájom a so starovekými prekladmi a potom rekonštruuje pôvodnú verziu pomocou prísnych vedeckých kritérií. (Postup používaný pri výskume textov Nového zákona je uvedený v nasledujúcej časti).

Len na základe rukopisných dôkazov je najlepšie dosiahnuteľné znenie hebrejskej biblie, aké bolo okolo roku 200 pred n.l. Vzhľadom na neúplnosť textových svedectiev, ktoré máme dnes k dispozícií, sa však táto najstaršia dosiahnuteľná podoba textu nedá rekonštruovať v rovnakom rozsahu vo všetkých prípadoch. V záujme prezentácie jednotného textu v tlačenom vydaní hebrejskej biblie sa teda musí upustiť od konštrukcie textovej podoby opravenej podľa vedeckých kritérií (ako v prípade Nového zákona). Namiesto toho je vhodné vytlačiť kópiu ´´masoretského textu´´ a potom v prípade potreby uviesť zoznam zachovaných textových variantov v tzv. kritickom aparáte v päte každej strany. Na tomto mieste sa môžu uviesť aj všetky vedecké návrhy na zlepšenie masoretského textu.

Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS), ktorá je výsledkom viac ako 100 ročného výskumu textov Starého zákona, sa riadi touto zásadou. BHS sa dnes používa vo všeobecnosti a je cenená medzi vedcami zo všetkých kresťanských a židovských prostredí ako vysoko spoľahlivé vydanie textu hebrejskej Biblie. Poskytuje základ pre vzdelávanie duchovných v pôvodnom jazyku Starého zákona a je základom všetkých renomovaných moderných prekladov Biblie.

Leningradský kódex. Ilustrácia zobrazuje jednu z prepracovane vyhotovených ozdobných strán na konci rukopisu. Citáty z masoretských pravidiel a biblických textov sú napísané geometrickými vzormi. V strede je poznámka pisára: „Ja, Samuel ben Jakob, som napísal tento kódex a poskytol interpunkciu a masoru...“

Zvláštnosťou spôsobu, akým bol (a, podobne ako arabčina, stále je) normálne písaný hebrejský jazyk, je, že je písaný bez väčšiny samohlások. Po viac ako tisíc rokov boli písané len spoluhlásky, ale samohlásky potrebné na výslovnosť musel doplniť čitateľ. To platí aj pre Qumránske rukopisy. Tento "spoluhláskový" text hebrejskej Biblie sa považuje za fixný (nesmie sa meniť) od prvého storočia nášho letopočtu a židovský ľud od tej doby prikladá veľký význam jeho presnému prenosu. Problém zostáva v tom, že spoluhláskový text často umožňuje rôzne možné výslovnosti a tým aj potenciálne rôzne významy. Znalosť správnej výslovnosti a významu sa preto musela prenášať z generácie na generáciu spolu s písaným textom. Okolo roku 600 nášho letopočtu konečne židovskí učenci, tzv. Masoreti (doslovne „nositelia tradície“), vyvinuli systém samohlások a akcentačných značiek, ktorý presne stanovil výslovnosť a tým aj význam textu hebrejskej Biblie. Masoreti v tejto dobe uskutočnili textový výskum najvyššej kvality. Okrem stanovenia fixnej výslovnosti a významu sa snažili zabezpečiť biblický text proti chybám pri kopírovaní a, kde to bolo možné, opraviť existujúce chyby.

Na tento účel pridali na okraje svojich rukopisov podrobné poznámky o variantách písania (ortografických), štatistické informácie o frekvencii určitých slov, a dokonca aj pokyny, kde považovali za nevyhnutné čítať inak, ako je prenášaný konsonantový text. Tento kompendium okrajových poznámok sa nazýva Masorah Parva („malá Masorah“). Spolu s touto menšou zbierkou poznámok, Masoreti tiež zostavili zoznamy celých pasáží z biblického textu, ktoré sú rozlíšené napríklad charakteristickým ortografickým variantom, konkrétnym poradím slov alebo inými zvláštnosťami. Tieto zoznamy, zoskupené ako Masorah Magna („veľká Masorah“), sú zahrnuté na vrchu a na spodku strán Masoretických rukopisov. Veľmi precízna práca Masoretov viedla k termínu pre starostlivo prepisovaný biblický text, ktorý vytvorili, „Masoretický text“. Vďaka ich dôkladnej práci medzi 6. a 8. storočím od toho času existuje väčšinou jednotne prenášaná verzia Hebrejskej biblie s iba drobnými textovými variáciami.

Aleppský kódex, z Tiberiady, cca 930. Len okolo dvoch tretín pôvodného obsahu je stále zachovaných. Biblický text s masoretickými samohláskami a akcentami je napísaný v troch stĺpcoch. Medzi stĺpcami a na okraji je Masorah Parva a na vrchu a na spodku stránky je Masorah Magna. Na úplne pravom okraji je obvyklý priebeh textu prerušený, aby mohol byť vyznačený konkrétny úryvok (v tomto prípade Jozue 12:9-24) v súlade s prenášanými pravidlami.

Rudolf Kittel (*1853 v Eningen u.A.; † 1929 v Lipsku), profesor starozákonných štúdií v Lipsku, inicioval plány na kritické vydanie hebrejskej Biblie v roku 1901. Prvé vydanie jeho Biblia Hebraica sa objavilo v roku 1906.

Paul Kahle (*1875 v Hohensteine; † 1964 v Bonne), profesor orientálnych štúdií v Bonne a Oxforde, uznal významný význam Kodexu leningradensis pre textový výskum a presvedčil Rudolfa Kittela, aby tento kodex použil ako textový základ 3. vydania Biblia Hebraica.

Ako najlepšie tlačené vydanie hebrejskej Biblie bola BHK3 veľmi žiadaná. Prirodzene, v dôsledku nevyhnutného opotrebovania tlačových dosiek sa kvalita tlače BHK3 časom zhoršila. Koncom 50. rokov 20. storočia už bola zrejmá potreba úplného obnovenia. Revízia sa ukázala ako nevyhnutná aj s obsahových dôvodov, najmä vzhľadom na narastajúci počet fragmentov textov z Kumránu, ktoré sa v súčasnosti objavovali, keď ich publikovali vedci z celého sveta. Tejto úlohy revízie BKH3 sa ujali Karl Elliger (Tubingen) a Wilhelm Rudolph (Munster) ako vedúci editori v spolupráci s Hansom Peterom Rugerom (Tubingen) a medzinárodným tímom starozákonných odborníkov.

Na odlíšenie nového vydania od jeho predchodcu dostal jeho názov dodatok ´´Stuttgartensia´´. Vo všetkých dôležitých aspektoch Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS) nadviazala na svojho predchodcu BHK3. Ako textový základ slúžil rovnako ako predtým Leningradský kódex. Prvý krát bol kódex vytlačený s kompletnou verziou Masory, ktorú kriticky upravil Gerard E. Weil. Poznámky k Masore Parva sa objavili na vonkajšom okraji, zatiaľ čo vhodne upravené zoznamy Masore Magna boli publikované v samostatnom zväzku s číselným odkazovým systémom v aparáte BHS.

Na rozdiel od BHK3 boli textové varianty a navrhované opravy opäť zoskupené do jedného aparátu, ale nový kritický aparát bol stručnejší a celkovo prehľadnejší. Technická náročnosť tohto podniku predstavovala pre WBA veľkú výzvu. Pre hebrejský text bolo potrebné zaobstarať a upraviť špeciálne upravenú sadzobnú jednotku, vyrobiť vhodný typ písma a primerane poučiť sadzobníkov. Prvý fascikel BHS vyšiel v roku 1969 a práca bola dokončená v roku 1977. Vďaka svojej vysokej spoľahlivosti a kvalite sa Biblia Hebraica Stuttgartensia (BHS) stretla s veľkým ohlasom na celom svete a dosiahla veľký náklad. Dodnes zostala jediným kompletným vedeckým vydaním Codexu Leningradensis, pričom všetky dôležité varianty textu a navrhované opravy sú uvedené ako poznámky pod čiarou.

Od prvého vydania BHS uplynuli tri desaťročia, počas ktorých sa v oblasti výskumu starozákonných textov veľa vyvinulo. Najdôležitejšie je, že boli publikované všetky fragmenty kumránskych rukopisov, výrazne pokročil výskum gréckej septuaginty a je k dispozícií nove, kompletné hlavné vydanie latinskej vulgáty. Zároveň sa teraz na každé vydanie hebrejskej Biblie kladú iné nároky.

Najdôležitejšie je, aby každé nové vydanie hebrejskej Biblie poskytlo jasné a spoľahlivé zobrazenie všetkých zachovaných textových variantov, pokiaľ sú relevantné pre biblický preklad a exegézu. Týmto vydaním sa čitateľ dostane do pozície, v ktorej si bude môcť urobiť vlastný úsudok o akejkoľvek textovej situácií. Na druhej strane subjektívne názory editora majú ustúpiť do pozadia a majú byť vždy ľahko odlíšiteľné od prezentácie aktuálnych variantov.

Aparát novej Biblia Hebraica Quinta (BHQ), ktorý v súčasnosti pripravuje a vydáva medzidenominančný tím medzinárodných expertov, sa riadi týmito princípmi. Vedúcim redakčného výboru je švajčiarsky textár prof. Adrian Schenker. BHQ pokračuje v tradícií Kittelovej Biblia Hebraica a je označená - po prvých dvoch vydaniach BHK, po ktorých nasledujú BHK3 a BHS - dodatkom ,,quinta´´ ako jeho piate, úplne prepracované vydanie. Ako predtým, textovým základom je Codex Leningradensis, ktorého hlavné charakteristiky sú teraz čo najpresnejšie spracované aj v tlači, vrátane Masorah Parva a - po prvýkrát - Masorah Magna.

Prístroj, navrhnutý v súlade s vyššie uvedenými princípmi, obsahuje množstvo nových informácií. BHQ po prvýkrát obsahuje sprievodný komentár, v ktorom redaktori objasňujú svoje kritické úsudky, poskytujú preklad Masorah Magna a uvádzajú a diskutujú o špeciálnych charakteristikách Masorah Parva a Masorah Magna. Po prípravnom období, ktoré trvali dobrých desať rokov, sa v roku 2004 objavil prvý zväzok BHQ, obsahuje všeobecný úvod do základných princípov BHQ a do spracovania piatich Megilloth (Rút, Pieseň Šalamúnova, Kazateľ, Náreky a Ester) vrátane komentára. Ezdráš - Nehemiáš nasledoval v upravenej forme ako druhý zväzok v roku 2006, Deuteronómium v roku 2007, Príslovia v roku 2008, Dvanásti Proroci v roku 2010, Sudcovia v roku 2011 a Genezis v roku 2015. Doteraz publikované zväzky sa stretli so širokým medzinárodným ohlasom a sú vnímané ako významný pokrok v textovom výskume Starého zákona. V súčasnosti sa pripravujú ďalšie objemy BHQ.