Svetské chápanie je, že tradícia je dlhodobo zaužívaný rituál, zvyk alebo viera, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu. Napríklad rodiny majú určité tradície v spôsobe, akým oslavujú sviatky, narodeniny alebo prázdniny. Rodinné tradície môžu byť zdravým a pozitívnym spôsobom na udržanie rodinnej súdržnosti. Sociálne tradície môžu pomôcť vytvoriť pocit spolupatričnosti v rámci komunity. Dodržiavanie týchto tradícií buduje jednotu a pomáha udržiavať sociálne normy.

V náboženskej aréne však tradícia môže stierať hranicu medzi Božou pravdou a ľudským výmyslom, a tak mnohých zmiasť. Kresťania by sa mali pozerať na náboženskú tradíciu opatrne.
Počas Ježišovej pozemskej služby bola náboženská tradícia v plnej sile. Náboženských vodcov často karhal a hovoril:

Takto tradíciou, ktorú odovzdávate ďalej, rušíte Božie slovo. A robíte veľa podobných vecí. Mk 7:13

Zákonníci a farizeji pridali do Božieho zákona toľko vlastných myšlienok, že obyčajní ľudia boli zmätení a cítili sa bezmocní, aby to všetko poslúchali.

V Marekovi 7:6–8 Ježiš citoval z Izaiáša, aby napomenul náboženských vodcov:

Dobre o vás pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku učia ľudské príkazy.

Všimnite si, že "prikázania ľudí" sa vyučovali, akoby to boli božsky inšpirované náuky. A to bol ten problém.

Jednou z mnohých tradícií, ktoré udržiavali farizeji Ježišovej doby, bolo rituálne umývanie rúk pred jedlom. Dodržiavanie tejto tradície nemalo nič spoločné s čistotou, starosťou farizejov bola obradná čistota. Raz, keď jeden farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol, Ježiš obišiel tradíciu: Jeho hostiteľ bol ohromený, keď videl, že si sadol k jedlu bez toho, aby predtým vykonal obrad umývania rúk, ktorý vyžaduje židovský zvyk. (Lukáš 11:38)

Ježiš neporušil žiadny zákon – nič v Mojžišových prikázaniach nevyžadovalo takéto umývanie rúk, ale farizej napriek tomu očakával, že sa bude riadiť týmto zvykom. Ježišovo úplné ignorovanie tejto umelej tradície vytvára jasný rozdiel medzi tým, čo je záväzné (Božie príkazy) a čo nie je záväzné (ľudská tradícia).

Náboženské tradície, ktoré nahrádzajú alebo vytláčajú Boží zákon, existujú už od najstarších čias. Sú stále v plnej sile v rámci každého náboženstva, ako aj u väčšiny kresťanských denominácií.

Liturgické vetvy kresťanstva majú najočividnejšie tradície, ale môžu ich mať aj uvoľnenejšie bohoslužby. Väčšina z nás má svoj obľúbený štýl hudby, spôsob kázania, organizačnú štruktúru a veľa podobných vecí, ktoré bez pochybností akceptujeme.

Keď čelíme zmene, môžeme dokonca cítiť morálne pobúrenie, ako keby zmena formátu služby alebo pridanie basgitary bolo priamym porušením Božích príkazov.

To, čo v skutočnosti robíme, možno bez toho, aby sme si to uvedomovali, je stráženie našich vlastných tradícií, tak ako to robili farizeji. Môžeme sa dokonca uraziť na Ježiša, ako to urobili farizeji, keď naruší náš tradičný pohľad na to, ako by podľa nás malo vyzerať kresťanstvo. (pozri Ján 9:16)

Písmo má vrstvy významu. Čím viac sa ponárame do Božieho Slova, tým viac sa dozvedáme o Bohu, a to často narúša naše vlastné predstavy.

Práve vtedy, keď si myslíme, že máme veci vyriešené a sme si istí, že v tom všetkom máme teologickú, morálnu a sociálnu pravdu, odkrývame ďalšiu vrstvu, ktorá rozbíja tieto sebavedomia.

Keď sa držíme tradície, či už denominačnej, teologickej alebo štrukturálnej, ako keby to bolo Božie Slovo, nechávame zatvorené dvere pred Božím zjavením pravdy.

Chce nás stále prekvapovať tým, kým je, keď Ho budeme naďalej prenasledovať (Jeremiáš 29:13). Náboženská tradícia však často stojí v ceste. "Takto sme to vždy nerobili," znie bojový pokrik tradicionalistov. Porušenie tradície môže byť pre mnohých nepríjemné, rovnako ako to bolo pre farizejov (Matúš 5:33–34; Lukáš 6:26–27).

Ale keď jasne vidíme deliacu čiaru medzi našimi vlastnými tradíciami a Božou pravdou, zostávame pokorní a poddajní, keď nás Boh naďalej premieňa na obraz svojho Syna. (Rimanom 8:29)